Wada

Úvod  /  Články  /  Wada

Mestečko Wada, v prefektúre Čiba. Tu sa ešte stále realizuje lov veľrýb. Našej návšteve predchádza to, že niekoľko dní sledujeme stránku pána Šódžiho, prezidenta a majiteľa firmy na spracovanie veľrybieho mäsa, ktorý na nej informuje o tom, ako sa im darí pri tohtoročnom love.

Odtiaľ vieme, že nemajú dobré počasie a za posledné dva týždne chytili tri veľryby. Objavujeme ne nej informáciu, že v spolupráci so školou prírody Waku Waku Wada, ktorá má v programe učiť ľudí lásku k prírode, organizuje seminár pre záujemcov o lov veľrýb. Po seminári sa uskutoční barbeque vo firme pána Šódžiho a ak sa im podarí uloviť veľrybu, nasledujúci deň sa účastníci budú môcť pozrieť na porcovanie.
Hneď píšeme mail, že sme v Japonsku a ja rád vystúpim na ich seminári s prezentáciou tradičného lovu veľrýb v Indonézskej Lamalere. Zdalo sa mi to ako dobrá finta na to, ako preniknúť do prostredia, ktoré je v tejto krajine cudzincom neprístupné rovnako, ako šintoistická svätyňa Ise. Odpoveď prichádza obratom: „Mrzí nás to, ale prihlášky do diskusie na seminári už sú uzatvorené.“ Suchá správa končí vetou, že pokiaľ máme záujem, môžeme sa prísť na seminár pozrieť. Okamžite meníme náš program a na druhý deň ráno sedíme vo vlaku do Wady.
Vybavovanie lístkov nás však ráno zdržalo natoľko, že seminár nestíhame. Ubytovávame sa v malom rodinnom penzióne na brehu Tichého oceánu, iba pár metrov od firmy pána Šódžiho. Na jej dvore sa už pripravuje barbeque. Ako sa objavujeme, všetci vedia, že to budú „tí Slováci“, no každý si dáva pozor, aby nám nič konkrétne nepovedal. Napokon sa stretáme s pánom Kitamim, zo školy prírody a ten nám oznamuje, že ak sa chceme zúčastniť na barbeque, musíme zaplatiť desaťtisíc jenov. Michal, ako znalec Japonska, ktorý tu niekoľko rokov študoval, ma presviedča, aby som neplatil, že nás napokon pozvú. Nastáva pre nás kľúčový okamih, prichádza pán Šódži. Lenže bočí od nás s odôvodnením, že je zaneprázdnený hosťami vo firme. Tak platím vstupné a v nasledujúcom momente sa stávame jeho hosťami aj my.
Úvodné rozpaky prekonávajú dve dámy, ktoré sú ubytované v rovnakom penzióne ako my a veľmi sa zaujímajú o to, čo sme zač a kde sa tam ako jediní cudzinci berieme. Vzápätí prichádza reportér z nejakých japonských novín, zistiť, čo si myslíme o love veľrýb. Nerád klamem a tak diplomaticky vážim každé slovo a hovorím o našom záujme dokumentovať tradičný lov veľrýb. No reportér je neoblomný a dookola kladie poslednú otázku, zloženú vždy z iných slov, ale vždy s tým istým významom: „Súhlasíte s lovením tých druhov veľrýb, ktoré nie sú chránené?“
V tom momente si veľmi dobre uvedomujem, že na moju odpoveď je možno oveľa viac zvedavý pán Šódži, a tak napokon odpovedám, že Japonsko je ekonomicky vyspelá krajina a nie je na konzumovanie veľrybieho mäsa odkázané. Ešte spoločná fotografia a konečne mám pokoj.
Kým reportér referoval, čo zistil, vďaka Michalovej japončine a fotografiám z Lamalery vzbudzujeme veľký záujem ostatných účastníkov. Všetci nás ponúkajú pripraveným jedlom, výlučne z veľrybieho mäsa. Michal vie, že nastáva ďalší kľúčový okamih a hľadá pre mňa pivo, aby som prehltol aspoň pár kúskov.
Ja sa ako blbeček usmievam na všetky strany a neustále sa ukláňam, presne v súlade s Michalovimi inštrukciami a prežúvam tie tri kúsky veľryby v nádeji, že mi to pivo prinesie skôr, ako sa povraciam. Našťastie to stihol a stihol aj nenápadne presypať obsah môjho taniera do svojho. Prvýkrát som vďačný za tú jeho pažravosť.
Na moje prekvapenie sa záujem Japoncov sústreďuje na ryžové víno saké a zásoby sa rýchlo míňajú. Bežíme na hotel pre fľašu slovenskej medoviny. Vo dverách nás víta domáci pán: „Ste šťastní muži, lovci ulovili veľrybu!“ Nemôžeme uveriť. Vraciame sa s fľašou na breh mora, kde už všetci vedia, že loď sa vráti asi o polnoci a od štvrtej ráno bude porcovanie. Všetci sa veľmi tešia, no my stále nevieme, či sa to týka aj nás.
Ponúkame ich medovinou a napokon sa s pomocou jednej z Japoniek prepracovávame aj k poháru pána Šódžiho. Nezostáva mu iné, iba nás akceptovať. Sadá si k nám, hovorí o tom, že v ich prípade by to nenazýval tradíciou, ale že nás obdivuje, že sme precestovali kvôli nim taký kus sveta a preto bude otvorený a môžeme sa zúčastniť zajtrajšieho porcovania. Z Lamalery viem, čo nás čaká a tak sa nadšenie mieša s obavami.
Nasledujúci deň ráno nám budík zvoní o tretej a o pol štvrtej sme na mieste. Asi desať metrový Vorvaňovec severný leží v plytkej vode pri móle a robotníci z firmy práve uväzujú oceľové lano o jeho chvost, aby ho pritiahli pod hangár na brehu.
Text: Jaroslav Blaško

Foto: Michal Koža, Videofoto: Jaroslav Blaško

07.08.2012
BaburkaModra ZonaPotapanie.bizDive 2000
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené
created by era web solutions