Krvavá Lamalera - článok pre Plus7 dní

Úvod  /  Články  /  Krvavá Lamalera - článok pre Plus7 dní

Sedím v člne a uvedomujem si, že chlapi, ktorí zúfalo držia lano priamo oproti mne, vidia na mne zdesenie. Keby som sem neprišiel práve kvôli tomu, že zdokumentujem tento okamih pre náš projekt „Plač veľrýb“, tak by som to ihneď zabalil.

More je pre mňa miestom harmónie a pokoja, no teraz sa predo mnou odohrávajú krvavé jatky. Mám stále pred očami, ako stádo guľohlavcov ( Pilot Whale ) obklopilo svojho druha, ktorý urobil chybu a zanoril sa príliš neskoro. Neutekali. Akoby sa s ním chceli rozlúčiť. Teraz nikoho nezaujíma, že stavy týchto malých veľrýb sú ohrozené. Teraz sa zvádza boj o potravu.
Josif je skvelý harpunár. Na lov sme vyrazili o siedmej ráno a do jednej popoludní sa vrhol s harpúnou do rozbúreného mora iba dvakrát. Druhý útok bol úspešný. Lano harpúny sa kĺže v zovretých dlaniach lovcov a ani sedem šľachovitých chlapov ho nie je schopných zastaviť. Dvaja ďalší, tesne nad mojou prikrčenou hlavou, ako o dušu veslujú proti smeru pohybu zvieraťa, no loď sa stále šinie dopredu. Až teraz som pochopil, na čo ich je v člne deväť.
Lovci vedia svoje. Zranený cicavec sa musí vynoriť, aby sa nadýchol a Arnold chystá ďalšiu harpúnu. Kovový hrot nastokne na dlhú bambusovú tyč a podáva Josifovi. Ten sa krčí na malej prove ako šelma, pripravená k ďalšiemu útoku. Čln naráža do vĺn a vodná triešť ho rovnako ako nás neustále zalieva. Veľryba má stále veľa síl a chlapi nie sú schopní pritiahnuť ju bližšie. Napokon sa lano uvoľní a lovci ako o dušu priťahujú. Josif je v strehu a akonáhle sa objaví guľohlavec na hladine, vrhá sa do vody a zviera dostáva ďalšiu ranu. Zboku sa mu valí krv, no zúfalo sa potrebuje nadýchnuť. Križuje pred nami a Josif bleskovo vyskakuje späť do člna, aby využil možnosť na ďalší útok. Ani dve harpúny v tele nedokážu guľohlavca zastaviť a lovcom doslova horia dlane. Čln sa prudko nakloní, až mám strach, že sa prevrátime. Chlapi musia uvoľniť laná. To všetko sa zopakuje ešte trikrát.
Vody Sávskeho mora sa farbia do červena. Zviera určite veľmi trpí, zúrivo udiera chvostom o bok lode, ale svoj boj evidentne prehráva. Spleť piatich lán je stále kratšia a kratšia. Vysilené zostáva na hladine, do vody skáče Arnold s dlhým nožom a vráža mu ho do dýchacieho otvoru. Po necelej hodine od prvého zásahu je dobojované. Nádherná, päťmetrová veľryba je priviazaná k boku lode a z rán jej ešte stále vyteká krv.
O dve hodiny sa lovci vracajú do Lamalery, dediny na Indonézskom ostrove Lembata. Ulovené zviera zostáva na brehu a chlapi najskôr pomocou kolov vytlačia z vody čln a schovajú ho pred slnkom a morským príbojom pod prístrešok z palmových listov. Zatiaľ sa s telom mŕtvej veľryby hrajú deti. Vyskakujú naň, gestami napodobňujú lov a tešia sa, akoby práve oni priniesli jedlo pre svoje rodiny. Napokon ich otcovia využívajú morský príliv a vytiahnu guľohlavca na breh.
Prichádza majiteľ člna, odreže si chrbtovú plutvu a na bok zvieraťa dlhým nožom kreslí čiary, označujúce jeho nároky z koristi. Vzápätí nastupuje harpunár Josif a označí, ako sa má rozdeliť zvyšok. Začína sa porcovanie. Najskôr koža s tukom, potom črevá a vnútornosti a následne ohromné kusy tmavého mäsa. Zúžitkujú úplne všetko. Odrezané kusy balia do čierneho lávového piesku, aby ich chránili pred muchami a na pláži vznikajú kôpky pre jednotlivé rodiny. Ženy a dievčatá umývajú svoju časť koristi v mori a potom ju ukladajú do veľkých plastových nádob. Muži im ich pomáhajú vyložiť na hlavu a ony ich ťažkým krokom odnášajú domov.
Dnes mala dedina úspešný deň. Aj ďalšie skupiny lovcov priniesli úlovky. Celkom päť guľohlavcov a dva delfíny. Plážou sa šíri neznesiteľný zápach.
Neviem si predstaviť, čo by sa dialo, keby ulovili vorvaňa. Deň pred tým sme ich z našej lode pozorovali niekoľko a lovci z Lamalery sú zameraní práve na ich lov. Vorvaň je však iný kaliber. Môže mať aj viac ako dvadsať metrov a dokáže sa pri love obrovských krakatíc ponoriť až do hĺbky tritisíc metrov. Je to najväčší zubatý predátor na Zemi. Od roku 2001 ich v Lamalere ulovili stoosemdesiatdva. Za posledné roky vraj stále menej a menej. Informácie sa rôznia, akoby nikto nechcel povedať pravdu. Čísla za tento rok sa pohybovali od jedného do dvadsať kusov. Nikto nevie, koľko z nich bolo samcov. Práve stavy samcov vorvaňov sú v južnom Pacifiku zdecimované natoľko, že je vážne ohrozená šanca na prežitie celej populácie. V záujme jej zachovania je nevyhnutné okamžite zakázať lov v celej pacifickej oblasti. A to sa týka aj guľohlavcov.
Aj na to som myslel, keď nás Josif pozval do svojho jednoduchého domu. Prichádza jeho otec Bapa Ignácio, kedysi najlepší harpunár v dedine, ktorý sám nevie, koľko má presne rokov. Hovorí, že niekde medzi šesťdesiatpäť až sedemdesiat. Je stále najväčšou autoritou klanu a vďaka jeho priateľstvu s naším sprievodcom Juniorom sme sa dnes mohli zúčastniť na love. Kupujem od neho model veľrybárskeho člna, ktorý sám vyrezal a zuby z vorvaňa a guľohlavca. Ako darček mu odovzdávam niekoľko škatuliek cigariet. Domáci pán prináša plastovú fľašu s palmovým vínom, ktoré nalieva do špinavých pohárov. Vo víne plávajú muchy a zvyšky pavúkov a ja sa tvárim ako zarytý abstinent. Situáciu zachraňuje fotograf výpravy Laco Krumpál a odhodlane pije mútnu bielu tekutinu. Padajú poznámky, či stihne bez ujmy návrat na loď a našu dobrú náladu si Josif vysvetľuje po svojom a nalieva ďalšie poháre. Našťastie nás jeho manželka pozýva k ohnisku, na ktorom sa varí tmavé veľrybie mäso. Opatrne naberáme ponúknutou lyžicou. Najviac pripomína pečienku, no nie som schopný ho prehltnúť. Schovávam sa za plot z polmetrových vorvaních stavcov a tajne ho vypľúvam. Potom už len zahanbene sledujem, ako sa ich deti s chuťou púšťajú do jedenia. Čím sa budú títo ľudia živiť, ak už nebudú môcť loviť veľryby? Na lávových skalách nič nedopestujú, more je ich hlavným zdrojom obživy. Ulovia, ak vôbec, len toľko, koľko sami spotrebujú a na iný život nie sú pripravení.
Kritický stav veľrýb nie je dôsledkom ich lovu. Lamalerčania nelovia pre obchod, aj keď sa v poslednej dobe hovorí o veľkom záujme japonských obchodníkov o penisy vorvaních samcov a na vlastné oči sme videli, ako sa medzi veľrybím mäsom sušia plutvy žralokov, o ktoré je na ázijskom trhu obrovský záujem.
Genocídu veľrýb majú na svedomí národy, ktoré na rozdiel od lovcov z Lamalery majú možnosť voľby a na veľrybie mäso nie sú odkázané. A v mnohých prípadoch ani nelovia preto, aby sa nasýtili. Sú to štáty, ktorých politici, vlády a najväčšie firmy používajú myšlienku o trvalo udržateľnom rozvoji iba ako marketingovú nálepku. Stále snívajú nezmyselné sny o raste spotreby, aby mohli ospravedlniť zadlžovanie svojich krajín
s vidinou ďalšieho volebného úspechu. Bez ohľadu na globálne dôsledky.
Bohužiaľ, ľudská chamtivosť je bezbrehá. Človek sa tisícročia učil hospodáriť na súši a pokrok, ktorý dosiahol, zneužíva na to, že drancuje oceány. Veľryby sú toho iba smutným symbolom a Lamalerčania príkladom, ako „vyspelé národy“ dokážu devastovaním prírody ohroziť nielen prežitie živočíchov, ale aj prežitie ľudí. Zatiaľ tých slabších.
Jaroslav Blaško

05.08.2012
BaburkaModra ZonaPotapanie.bizDive 2000
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené
created by era web solutions