Žraločí biznis

Úvod  /  Články  /  Žraločí biznis

Ani nie dva metre odo mňa leží za kríkom lev. Jasne počujem, ako jeho zuby drvia kosti. Delí nás iba hustý krík. Vykláňam sa z okna auta a súrim Miloša, aby rýchlo fotil, lebo z mojej pozície nič poriadne nevidím. Napokon JP kúsok potiahne a ja mám leva priamo pred sebou.

Sme v Addo jednom z juhoafrických národných parkov, kde sme sa zastavili cestou do Gansbaai a JP vraví: "Máme obrovské šťastie, som tu snáď dvadsiaty krát, ale leva som tu ešte nevidel!"
Kráľ zvierat s čumákom zašpineným od krvi trhá antilopu a autá stojace v rade na ceste si vôbec nevšíma. Horúčkovito filmujem a potom beriem fotoaparát a robím pár záberov. Aspoň že zostalo pár národných parkov, kde možno ešte aj dnes zažiť divokú prírodu.
Po stretnutí s levom opúšťame park a pokračujeme v ceste do Gansbaai. Miesto preslávené potápaním s veľkým bielym žralokom. Tentoraz budeme bývať u JP-ho a ja návštevu spájam s nádejou, že sa mi podarí zdokumentovať obchod so žraločími plutvami. Potrebujem to do nášho nového filmového projektu „Obeť“. Kvôli tomu sme si predĺžili pobyt v JAR. Ak budú dobré podmienky, tak sa opäť pôjdeme pozrieť aj na veľkého bieleho.
Okolo desiatej sme doma, teda u JP. Už na prvý pohľad vidno, že tu žije sám muž. Sem by sa mala ísť pozrieť babka Zitka, keď mi vyčíta pár rozložených potápačských šabrachov. Prichádza Mike u ktorého sme boli pred rokom potápať s veľkým bielym a ja začínam s témou žraločie plutvy. Mike vstáva a vraví: „Poď ideme sa pozrieť.“
Nechápem, ale nasadáme do auta a on nás berie do prístavu. V reflektoroch vidím na budove nápis Ichtus. „ Táto firma exportuje žraločie plutvy do Číny.“ Vraví.
„ To je v JAR legálne?“ Nemôžem uveriť. JP odpovedá: „Áno.“
Celý svet bojuje, aby sa prestalo s nezmyselným obchodom s polievkou zo žraločej plutvy, ktorého dôsledkom je, že ročne je zabitých sto miliónov žralokov a tu je to legálny biznis. Hľadím na nich oboch a z úst sa mi derie otázka: „Viete vybaviť, aby som tam mohol zajtra filmovať?“
JP sa iba potmehúdsky usmieva a vraví: „Možno“.
Končíme u Mikeho na jachte, popíjame juhoafrické portské a Mike nám ukazuje štúdiu DNA Veľkých bielych žralokov v JAR. Podľa posledných výskumov ich stav tak žalostne klesol, že im hrozí degenerácia. „Chápeš? Pária sa brat so sestrou a to nie je dobré!“
Pri ceste späť dohadujeme program na nasledujúci deň. JP a Mike majú dopoludnia nejaké obchodné rokovanie, no sľubujú, že popoludní navštívime firmu a JP sa pokúsi vybaviť povolenie na filmovanie. Ak sa upokojí more, môžeme ísť ráno na Veľkého bieleho.
Ráno mi je už v posteli jasné, že more sa neupokojilo. Vonku búši príboj a mne sa nechce spod dvoch prikrývok vystrčiť ani nos. Je odporná zima. Napokon vstávam a bežím sa zohriať pod sprchu. JP je už preč a tak hľadám v hŕbe riadu panvicu a dosku na krájanie. Odkedy nám Alex ugriloval mäso na kuse plota, ktorý slúžil v kempe niekoľko rokov ako gril, si už toľko na čistote nezakladám. Chystám praženicu na cibuľke.
Po raňajkách sa s Milošom vydávame do ulíc. Ospalé mestečko sa prebúdza do studeného rána a ja hľadám obchod, kde by som si kúpil nejakú bundu. Mám na sebe skoro všetko, čo som si sem zobral, no aj tak mi je zima. V jednom z potápačských obchodov práve keď si skúšam bundu, sa nás pani predavačka pýta, že akou rečou to hovoríme a odkiaľ sme.
„Zo Slovenska“, vravím. „Počkajte, mám tu jednu pani“, odpovedá a uteká na ulicu.
Prichádza so sympatickou mladou ženou. Volá sa Daniela, je Slovenka, ktorá tu päť rokov pracovala a venovala sa žralokom a teraz vyučuje biológiu a angličtinu na univerzite v Prahe. Každé leto trávi minimálne mesiac v JAR. Kvôli žralokom a kelpom. Daniele chvíľu trvá, kým sa z angličtiny cez češtinu prepne na slovenčinu. Pýtam sa na taxík, lebo sa potrebujeme dostať do prístavu a do firmy na žraločie plutvy. Taxíky však v Gansbaai neexistujú. Rozprávame sa o mojom najnovšom filmovom projekte. Táto sympatická žena vie toho o žralokoch naozaj veľa. Potom Daniela chvíľu hovorí s pani z obchodu a tá jej dáva kľúče od domu. Vraj nech vezme jej auto, aby nás mohla zaviezť do prístavu. Nemôžem uveriť, akí sú títo ľudia srdeční.
Cestou rozmýšľam nad tým, že aká náhoda mi opäť raz pri práci na filme pomohla, keď prehovorí naša sprievodkyňa: „Vieš, ja verím, že nič sa nestane len tak. Všetko má svoj zmysel. Aj toto naše stretnutie.“ Potom rozpráva, ako sa dostala k práci so žralokmi, ako sa na medzinárodnom festivale potápačských filmov vo Vysokých Tatrách zoznámila s Andre Hartmanom a J.P. Bothom. Všetkých v Ganbaai, ktorí majú čosi spoločné so žralokmi dobre pozná a pozná aj majiteľa firmy Ichtus Fisheries. O pár minút stojíme pred malou fabrikou. Zapínam kameru a hneď ako vchádzam, filmujem. Na stene žraločie čeľuste v regáloch sušené žraločie mäso. Kým ja filmujem, Daniela sa pýta na majiteľa. Je odcestovaný a tak nám volajú nejakého šéfa. Keď vidí kameru dvíha obočie. Vyťahujem fintu, ktorú vymyslel Paľko Škorvaga na Faerských ostrovoch a vysvetľujeme mu, že robíme školský film o spracovaní rýb. Aj tak nemá odvahu pustiť nás do prevádzky a odchádza telefonovať majiteľovi. Výsledok je, že nám môže ukázať prevádzku, ale kamery musia byť vypnuté.
Otvárajú sa dvere do výroby a na stole pred nami sú dve prepravky plné žraločích plutiev!!! Ide ma šľak trafiť! „Viete preto nechceme publicitu, lebo dodávame žraločie plutvy do Číny a už sme mali problémy s Greenpeace. No my spracovávame celých žralokov, nielen plutvy. Mäso predávame, alebo sušíme.“
Vravím mu, že potrebujem krátky šot. Je však neústupčivý a ja nechcem narobiť Daniele problémy. A chcem vidieť, čo je ďalej. Chvíľu zúfalo pozorujem mladého Afričana, ako balí plutvy a nenápadne sa snažím pustiť kameru. Šéf však čosi tuší a tak nás súri ďalej do prevádzky.
Prevádzka sú dlhé, zakryté žľaby, napustené morskou vodou. Šéf odokrýva prvý. Je plný langúst. Sú určené na ázijský trh a pochádzajú z lovu. Sú biedne malé, zrejme pri intenzívnom love nestíhajú dorásť. V prevádzke zostávajú štrnásť dní kvôli dekompresii a potom ich iba v kartónových obaloch expedujú. K zákazníkom sa musia dostať živé. Vydržia vraj bez vody štyri dni. Žľabov je veľa a polovica z nich je plná langúst. V druhej polovici sú mušle Abalone, našincovi skôr známe pod názvom ucho s krásnym perleťovým vnútrom. Tiež pochádzajú z lovu, časť je z chovných staníc. Japonci vraj platia sto eur za kus. V predajni ešte kupujem sušené žraločie mäso, aby som si mohol nafilmovať detaily a so zmiešanými pocitmi odchádzame.
Na druhý deň ráno Miloš odchádza na potápanie s veľkým bielym. Počasie sa umúdrilo a tak ráno postupne všetky lode s klietkami spúšťajú na vodu a ľudia zvedaví na najnenávidenejšieho predátora na našej planéte postupne húfne nastupujú. Z veľkého bieleho sa stal biznis, pri ktorom však chvála bohu nikto nezomiera.
Mňa JP vezie do prístavu. Potrebujem nafilmovať exteriéry firmy a budem dúfať, že sa mi podarí nafilmovať aj rybárov s ulovenými žralokmi. Zastavuje na parkovisku nad prístavom, odkiaľ mám parádny výhľad. Dávam kameru na statív a vidím, že vo firme ma hneď zaregistrovali. Nič sa však nedeje a ja som predsa na verejnom priestranstve. Od včera rozmýšľam o tom, že prečo si kvôli Japoncom drancujú oceán. Cestou späť ideme okolo slumu. Tu žijú najbiednejší obyvatelia Južnej Afriky. V desivých podmienkach. Možno sa im čudovať, že sa snažia prilepšiť si lovom, často aj nelegálnym? Možno sa čudovať „ich novej vláde“, že aj takýmto spôsobom sa snaží umožniť im zarobiť nejaké peniaze? Problém je, že v skutočnosti sa na tomto biznise nabalí niekto úplne iný. Rovnako ako v Indonézii, Filipínach, Thajsku, Mexiku, Egypte, zoznam by bol dlhý. Juhoafričanom a ich potomkom zostane len vydrancované pobrežie. Tak ako v mnohých iných krajinách.
Všetci ľudia sa chcú mať lepšie. Ako Američania, či Európania. Chcú sa najesť, mať adidasky, mobil, počítač, televízor, skúter, auto a čo ja viem, čo ešte. Nerobia nič iné, ako robili naši predkovia a stále robíme aj my. Len na súši už tie zmeny nevnímame. Zmeny vo svetových moriach sú za posledné desaťročia drastické. Veľryby, tulene, makrely, tuniaky, sardinky, teraz žraloky. Sto miliónov žralokov ročne zabijeme len pre to, že sa nájde stále dosť hlupákov, ktorí uveria, že budú väčší chlapi. A stále viac hlupákov si to môže dovoliť, lebo ľudí závratným tempom pribúda a závratne stúpa aj naša kúpna sila. A naša chamtivosť je neutíchajúca a výchova k ochrane životného prostredia žalostne biedna. Doplácajú na to celé ekosystémy. Zažívame to „v priamom prenose“. V Egypte, či v Indonézii poznám veľa útesov, ktoré sa za posledných desať rokov zmenili na ruiny. Ale nemusíme chodiť tak ďaleko, stačí sa pozrieť na naše rieky. Aj keď sme vodu ešte stále celkom neovládli, voda vydáva svedectvo. O našom barbarstve.
Text a videofoto: Jaroslav Blaško, foto: Miloš Darovec

04.08.2015
BaburkaModra ZonaPotapanie.bizDive 2000
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené
created by era web solutions