Vždy je všetko inak! Ale až tak?

Úvod  /  Články  /  Vždy je všetko inak! Ale až tak?

Krátko na to, ako sme vošli do Rakúska ma ohromila správa od Paľka Škorvagu: „Jarko vždy je všetko inak, priprav sa na najhorší scenár. Na lodi odišiel motor.“ Nasledovalo niekoľko zúfalých telefonátov a esemesiek. 

Najskôr s Paľom, ktorého sme na lodi striedali a ktorý mi ju odporučil a potom s majiteľom lode. Trvalo niekoľko hodín, kým sme dostali od majiteľa lode správu, že porucha nie taká vážna a motor bude v poriadku.
V Olbii, v prístave, nás privítal Michal, náš kapitán s tým, že porucha je odstránená a ráno môžeme vyplávať. Od úľavy sme sa v ten večer mierne pripili.
Po návrate z mesta sme sa zoznámili s Durinom. Nemcom, ktorý bol so svojou loďou uviazaný o nás a ktorý vyzeral, že triezvy bol naposledy pred dvadsiatimi rokmi, keď opúšťal Nemecko. A aj to nie je isté!
Hana, ktorá sa už tradične pravidelne stará o to, aby sme sa nikdy nenudili, tentoraz zistila, že si zabudla plutvy. Ráno teda začalo zháňaním plutiev a dohadovaním trasy plavby a miesta pre check dive. Keďže bola nedeľa, tak sme žiadne plutvy nezohnali a okolo obeda sme konečne vyrazili. Durino, nám zamával a v tom momente nikto z nás netušil, akú drámu s ním ešte prežijeme.
Vyplávali sme smerom na Porto Aranchio a využívajúc silný vietor, sme vytiahli plachty. Vietor sa ako na potvoru vždy otočil tak, aby nám to čo najmenej vyhovovalo a tak sme neustále križovali proti vetru a trvalo nám mimoriadne dlho, kým sme našli chránenú zátoku a urobili chek dive. So Sisou som sa dohodol, že po ponore požičia plutvy Hane a tej som zase zdôraznil, že má štyridsať minút na to aby sa nachystala a potom pôjdem na check dive s ňou.
Hana však zo zásady neposlúcha a chystať sa začala až keď sme sa my vynorili. A keďže je to pohodlná dáma, tak jej to aj patrične trvá. Skoro som vo vode zamrzol. Hana však bola šťastná, ako malé decko a ako vždy nemalo zmysel s ňou niečo riešiť, lebo v jej paralelnom svete je všetko vždy tak, ako si ona povie. Ale inak je s ňou kopec zábavy.
Spať sme zostali v peknej zátoke a ráno sme sa dohodli, že kým Hana s Ferkom budú zháňať plutvy, my urobíme ponor pod loďou. Celkom mi to vyhovovalo, lebo v ten deň som mal službu v kuchyni a po ponore som mal čas uvariť zemiaky a mäso.
Ferko s Hanou vyrazili do Porto Rotondo zháňať plutvy a my ostatní na ponor. Zvyknutí na Hanine kúsky, vôbec nás neprekvapilo, že nákup sa predĺžil do neskorých popoludňajších hodín. Až neskôr sa ukázalo, že chudáci sa lomcujú s naším gumákom, ktorý fučal a bol bez pevnej podlahy, teda neovládateľný. Napokon sme ich museli ísť vyzdvihnúť.
Stále fúkal silný vietor a Michal chcel prenocovať v chránenej zátoke na bóji. Za uviazanie a asistenciu sme zaplatili 24,-EUR a mladú Talianku, ktorá potom prišla člnom k lodi a veľmi podrobne spisovala všetky informácie o lodi a posádke, Michal považoval za súčasť akéhosi štatistického zisťovania. Dokonca v jednej chvíli, keď od neho pýtala telefón, začal uvažovať o novom vzťahu. Ale len do momentu, keď skončila a vyliezlo z nej, že za použitie bóje, asi tristo metrov od brehu, máme zaplatiť na jednu noc 240,- EUR. Vtedy sme prvýkrát pochopili v akom „masňákove“ sa nachádzame. Oni tých 24,- EUR, ktoré nám napokon museli vrátiť, považovali za bakšiš. Okamžite sme sa dali odviazať, za čo sa nám Taliani odvďačili tak, že nám utopili lano. Skončili sme na kotve vo vedľajšej zátoke.
Na nasledujúci deň mal vietor výrazne zoslabnúť a tak sme naplánovali potápanie na Scogli Mortorietto, kolmej skalnej stene a potom presun na ostrov Maddalena, kde sme plánovali druhý ponor.
Ráno bolo more pokojné, slnko neznesiteľne pálilo už o ôsmej a my sme vyrazili k miestu ponoru. Po ceste sme sa obliekli a po príchode k majáku na malej skale sme boli pripravení naskákať do vody. Vtom zostalo na lodi ticho. Náš motor vypovedal a my sme sa ešte asi pätnásť minút škvarili naobliekaní, neschopní uveriť, že je zle. Motor, keď vychladol, síce naskočil, ale maximálne na dvadsať minút. Na plachty sme sa vrátili tam, kde sme ráno začínali. Opäť ponor pod loďou a začalo sa naháňanie majiteľa lode, aby urýchlene zorganizoval opravu.
Napokon ako jediné východisko z našej situácie bolo, priblížiť sa k maríne v Porto Rotundo a požiadať o asistenciu, aby nám pomohli dostať loď do maríny a tam nájsť technika, ktorý by motor opravil. Trvalo večnosť, kým si v maríne našli na nás čas. Všetci tu už mali s našou loďou skúsenosti z predchádzajúceho týždňa, vedeli svoje a nikto sa nehrnul nám pomôcť.
Vtom vedľa nás zastala nádherná jachta. Erb na boku, anglická námorná vlajka a ochrankári na člne, ktorí pozorne sledovali najmä nás /kto vie prečo?/, dávali tušiť, že to nie je len tak hoci kto. Nechceli sme tam vyzerať ako nejakí chudáci, chceli sme dať najavo, že aj my sme z EÚ a tak sme robili to isté, čo sa dialo na lodi vedľa. Keď oni otvorili na boku lode obrovské dvere, za ktorými boli vodné skútre a gumáky, my sme otvorili okienko na hajzli. Keď z lode vedľa vysunuli schodisko do vody, my sme spustili rebrík. Keď oni postavili na zadnú palubu obrovský slnečník, my sme natiahli uterák. Keď sa na zadnej palube objavilo služobníctvo a potom akási dáma, tak ja som úctivo pomohol Hane do vody, atď. Myslím, že sme zapôsobili, lebo keď dámy z tajomnej jachty išli do maríny na večeru, srdečne sme si zakývali a aby videli, že aj my máme gumák, poslali sme nášho kapitána vyjednať náš transport do maríny.
Keď ku nám prišiel chlapík s asi štvormetrovým gumákom, nechápal som, ako si chce s tridsať tonovou plachetnicou poradiť. Ale on sa jednoducho uviazal o bok lode a za pár okamihov sme boli na móle. V maríne sme pôsobili medzi luxusnými loďami ako trabant na pretekoch F1. Najlacnejšie malé pivo stálo 6,50EUR, no ale aspoň sme boli na elektrine a mohli sme dotankovať vodu.
V miestnom dive centre mi ponúkli ponor za 50,- EUR na osobu. Nemal som na výber a tak som dohodol na nasledujúci deň potápanie s nimi. Vzhľadom na zvolenú lokalitu sme išli bez Hany, ktorá to ťažko znášala, ale nevedel som to inak zorganizovať. Ponor bol naozaj pekný. Barakudy, raje, murény, chobotnice, veľké garupy hnedé, atď.
Na nasledujúci deň sme sa pokúšali vyjednať lepšie ceny ponorov, ale márne. Napokon som v chartrovke prenajal gumák pre deväť osôb. Ferko ako kapitán a my ostatní aj so šabrachmi sme to najskôr skúšali na rovnakom mieste ako deň pred tým. Talianka, ktorá sa nám ešte včera strkala do zadku, aby sme potápali s ňou, bez mihnutia oka začala volať políciu s tvrdením, že lokalita je v chránenom území a potápať sa na nej sami nemôžeme. Tak sme sa presunuli k pobrežiu ostrova, k nádhernej kolmej stene, ktorá pokračovala aj v mori a dali sme ponor tam. Najskôr sme sa zanorili bez Hany trochu hlbšie a potom som sa vrátil k člnu pre ňu. To je teda zážitok! Hana doslova lietala vo vode z jednej strany na druhú. S každým sa potešila, jej nadšenie nemalo konca. Jej podvodný tanec bol natoľko úchvatný, že stále neviem, či ju budeme volať včielka Maja, alebo Lambada.
Po ponore nám kapitán oznámil, že jediný, kto je ochotný pomôcť mu s loďou do prístavu v Olbii je Durino a už nám vyrazil  oproti. A tak sme na plachty vyrazili smerom k Olbii. Už z komunikácie cez vysielačku bolo jasné, že Durino je pekne pod parou a keď sme sa stretli, už z diaľky na nás mával s krabicou lacného vína.
Ledva stál na nohách, ale iné riešenie sme zrejme nemali. Cez plavebnú dráhu trajektov sme vraj na plachty nemohli. Alebo mali? V momente, keď sme sa za neho uväzovali, sa more zdalo tak široké a nedozerné. Nikto neriešil, že to všetko je iba relatívne. K Durinovi sme pre istotu prevelili z našej lode Miloša. Kým sa nezotmelo, tak sme sa na tých dvoch zabávali. Durino vytiahol gitaru a chlapci sa bavili a sem tam aj kormidlovali.
Potom sa zotmelo a my sme vplávali do plavebnej dráhy. Už to, že Durino nebol schopný trafiť medzi plavebnú dráhu a vedľa nej rozmiestnené bóje s násadami mušieľ, bolo povážlivé. No skutočné napätie, či Durino trafí nastalo, keď oproti plával prvý trajekt, no a potom druhý. Bolo to naozaj tesne!
Potom sa v tej opitej hlave zrodila myšlienka, prekrižovať plavebnú dráhu práve v momente, keď sa z prístavu pohol tretí trajekt. To už som vážne sledoval jedným očkom, že kde mám zavesený jacket a spolu s Robom som čo to dalo, reval na toho blázna „links, links!“
Chvíľu sa zdalo, že reaguje a potom znova zatiahol opačne. Osem poschodový trajekt sa valil rovno na nás, a ani jeho lodná siréna, ani diaľkové reflektory nedokázali Durina vrátiť do reality.
„Nahoď motor“, reval som na Michala a to nám zrejme pomohlo. Našich tridsať ton zvrtlo Durinovu bárku o sto osemdesiat stupňov a skutočne len o chlp sme sa minuli s trajektom a skončili sme medzi násadami mušlí.
Horšiu scénu som zažil len raz v Egypte, keď sme sa zrazili s rybárskou loďou. Lenže vtedy sme my mali navrch. Teraz sme boli oproti tomu kolosu ako orechová škrupina oproti vani.
Uviazali sme si Durina o bok lode a v nádeji, že motor to vydrží, sme plávali k mólu. Ten manéver sa Michalovi naozaj vydaril. Preskočil som na mólo a pritiahol lode. Hneď ako som urobil uzol, vyrazili sme do najbližšej krčmy.
Lietali whisky, pivá a vino di Sardegna. Až po hodnej chvíli sa nám vrátila reč.
Hana vyhlásila naše safari za najúžasnejšiu zážitkovú dovolenku, aká sa nedá ani vymyslieť a Ferko si konečne prestal sťažovať na bolesť v hrudníku.
Dohodli sme sa, že sa všetci stretneme na kurze Nitrox a potom dáme spolu ponory v Chorvátsku, aby sme sa konečne poriadne popotápali.

Text: D.J. /dedo Jaro/
Foto: František Kolář

 


 

29.07.2011
BaburkaModra ZonaPotapanie.bizDive 2000
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené
created by era web solutions