Stretnutie s Barbarou Dillinger - 116m

Úvod  /  Články  /  Stretnutie s Barbarou Dillinger - 116m

Opäť sedím v pelešárni na Blue Hole a dúfam, že za pár okamihov ma čaká stretnutie, o ktorom som ešte donedávna mohol len snívať. Malo by byť súčasťou nášho nového filmu „More pod horou Sinaj“, ale stále neviem, či sa to vôbec do dokumentu hodí.

Napokon aj tak ešte neberiem kameru, mám strach, že ten veľký tlak puzdro nevydrží. Musím ho najskôr otestovať v tlakovej komore. Sisa, Monika, Peter a Mazec sa už obliekajú. Ja idem na toaletu nasadiť si plienku. Ako montujem na dvojičky druhé krídlo, prichádza ku mne Jenny, ktorá mi robí povrchový support a upresňujeme si časy. Zaujíma sa, či mám pre prípad komplikácií žltú bójku a či budem chcieť po ponore vyniesť okrem stage fliaš aj twinset. Keď ostatní idú do vody, začínam sa obliekať. Ráno začalo fúkať a zdvihli sa vlny, preto opatrne kráčam smerom k vstupu. Jenny mi podáva stage a keď ich mám pripnuté, signalizujem OK a vypúšťam krídlo.
Tento kút Červeného mora je neuveriteľne magický. Stena predo mnou padá kolmo do hĺbky a ja klesám pozdĺž nej. Špatné počasie vodu pri hladine trochu skalilo, ale čím som hlbšie, tým je viditeľnosť excelentnejšia. V sedemdesiatke prechádzam na bottom gas a pokračujem v zostupe. V deväťdesiatych metroch na chvíľu spomalím a kochám sa pohľadom nad seba. Arch Blue Hole sa týči nado mnou. Modrá farba mora, presvietená od hladiny svetlom je ohraničená koralovou stenou tvoriacou bránu, ktorá od päťdesiatych dvoch metrov padá na pieskové dno podo mnou. Tento obraz ma bude asi vždy fascinovať. Míňam stovku. Predo mnou sú malé terasy, potom už len pieskové dno, ohraničené terasou, za ktorou nič nevidím. Spomaľujem zostup, počítač ukazuje stodvanásť. Pred koncom terasy zastavujem. Som v sto šestnástich metroch, čo som si stanovil ako maximum. Otáčam sa vľavo a svetlo dopadá na hliníkovú fľašu, ktorá sa vznáša nad telom, ležiacim na piesku. Vidím Barbaru Dillinger!!!
Od mojej prvej návštevy Blue Hole, od mojich filmárskych začiatkov, som si hovoril, že raz sa sem možno vydám. Dúfal som, že snáď sa nájde niekto, kto ma sem zoberie. Neviem prečo. Možno preto, že to bolo také nedostižné, možno kvôli príbehu tohto nešťastného dievčaťa, o ktorom niektorí tvrdia, že to ani nie je ona. Je zvláštne, že tu zostala, ale asi ani ja by som nechcel, aby ma v prípade, že by si ma voda zobrala, ťahali von. Mám zmiešané pocity. Toto miesto je vlastne hrob. Nie nejaká atrakcia. Je to ale tiež memento, dôkaz toho, ako ľahko sa môže stať nešťastie, ak podceníme silu vody.
Zahajujem výstup. Postupujem pozdĺž dna, lebo keď som tu bol pred dvomi mesiacmi prvý krát, uvidel som malú modrú plutvu. Po chvíľke som pri nej. Vyberám ju z piesku a aj vedľa nej ležiaci šnorchel. Zapínam si ich na D krúžok a stúpam na prvú hĺbkovú zastávku. Na ďalšej prechádzam na travel gas. Keď v dvadsať jedna metroch prechádzam na EAN 50, nad sebou vidím nejakú skupinu. Chvíľu si myslím, že to sú naši, ale majú iné fľaše. Napokon v deviatich metroch vidím nad sebou Mazeca s Monikou. Čakajú v šestke, kým vystúpim k nim. Mazec hodí očkom na Moniku a ukazuje mi počítač. Svieti na ňom 82,5 metra. Vzájomne si pogratulujeme a oni stúpajú k hladine. Mám pred sebou ešte viac ako pol hodiny dekompresie. Po jej uplynutí ma už vonku čaká Jenny. Pribieha celá skupina, sú zvedaví, ako sa cítim. A mne je neskutočne fajn. Jediné, čo mi vadí je, že mi schovali cigarety. Chcú, aby som si nezapálil aspoň dve hodiny po ponore. Ale hnevám sa len naoko. V podstate sú zlatí.

Text: Jaroslav Blaško
Foto: Petr a Jitka Hrachoví, Sisa Bátorová


 

09.02.2015
BaburkaModra ZonaPotapanie.bizDive 2000
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené
created by era web solutions