Potápanie v Mozambiku – Paindane

Úvod  /  Články  /  Potápanie v Mozambiku – Paindane

Vychádzajúce slnko ma vytiahlo na terasu. Náš rozľahlý bungalov akoby sa vznášal nad Indickým oceánom. Na terase sme sa opäť zišli „starí páni“, ja, Milan a Paľko. Odrazu Paľo vzrušene ukazuje dole na more pod nami: „Čo to je?“

„To budú určite veľrybáky, to poznám.“ Vravím mu a už bežím do bungalovu pobudiť ostatných. Kým som sa stihol vrátiť, Milan už identifikoval cez teleobjektív fotoaparátu, že sú to rybári na vodných skútroch. A tak všetci frflali, že som ich zbytočne zobudil a hlavne si ma doberali, že to naozaj dobre poznám.
Veľryba, ktorá sa objavila o chvíľu však už bola pravá. Spokojne si plávala pozdĺž pobrežia, prevracala sa z boka na bok a udierala dlhými prsnými plutvami o hladinu.
J.P. pripravil za našej asistencie raňajky a len čo sme ich zjedli, nasadli sme do džípu a vyrazili na potápačskú bázu. Predchádzajúci deň bol dosť silný prúd, more bolo stále trochu rozbúrené a tak padla voľba na jednu z lokalít neďaleko bázy. Opäť sme naložili výstroj do člna, vysadli na džíp, za ktorý zapli čln a pohli sme sa pozdĺž pobrežia. Nasledoval manéver, pri ktorom bolo treba dostať čln na vodu. Vystriehnuť vhodnú vlnu a džíp sa rozbehol do oceánu. Potom sme už všetci asistovali pri jeho otočení. Napokon naskákať do člna a na plný plyn proti prílivovým vlnám.
Len čo sme sa ponorili bolo jasné, že prúd je ešte silnejší ako včera. Mali sme čo robiť, aby sme sa prekopali za hranu útesu. Jedinou výhodou bolo, že ochranu za hranou útesu okrem nás hľadali aj ryby a tak ich tu boli naozaj obrovské húfy. A ak sa nechceli nechať strhnúť prúdom, boli nútené strpieť naše bubliny. A tak sa len neochotne, koľko im to dovolil útes, rozostúpili a opäť sa spojili do húfu.
Vzápätí z útesu vyplávala obrovská Garupa hnedá. Bola impozantná a iba raz v živote som videl väčšiu, pri potápaní na Kube v Jardines de la Reina. Najskôr chvíľu unikala, potom však zostala stáť na mieste, ako by si povedala, „si trápny, ako sa tu nadrapuješ v tom prúde, nafilmuj si čo chceš a prestaň otravovať“.
Útes sa tiahol v dvadsať a viac metrovej hĺbke, takže vzduch nám celkom rýchlo ubúdal.
Stihol som zaregistrovať, ako Andrej ukazoval Mirovi, že už je na päťdesiatich baroch a ide hore. Po pár minútach doplával ku mne Paľo, že tiež je na päťdesiatke, či idem hore s ním. Začali sme stúpať. Nad hranou útesu nás okamžite strhol prúd a unášal nás do voľnej vody. Vystrelil som bóju v nádeji, že nás z člna budú sledovať. Takých dvojíc ako my sa však už v tej dobe čvachtalo vo vode niekoľko a tak, keď sme sa vynorili po člne nebolo ani stopy. Okolo nás sa vzdúvali päťmetrové vlny a pobrežie sa v tom momente zdalo nekonečne ďaleko.
„Jarko sme v peknej pi.., musíme plávať k brehu“ volal Paľo z vĺn. Mal problémy s nohou, obaja sme mali v rukách kamery a tak sme postupovali veľmi pomaly. Neustále nás zalievali vlny a my sme sledovali oceán, či aspoň na chvíľu neuvidíme čln. Keď sme sa dostali na vrchol vlny, videli sme ako pár sto metrov od nás príboj naráža na skalnú hradbu na pobreží.
„Nemôžeme ísť až k brehu, lebo tam nás to obúcha o skaly“ volal Paľo. Nezostávalo nám iné iba sa držať spolu, pomaly smerovať ku brehu a dúfať, že nás z člna čo najskôr uvidia.
Trvalo večnosť, kým som zbadal čln. Vystrel som ruku s bójou, no nikto ma nevidel. Sledoval som ten smer, až sa čln znovu objavil na vrchole vlny. To ma už J.P. zaregistroval.
Odľahlo mi, aj keď sa čln ešte na chvíľu stratil, lebo zbierali po hladine ďalších potápačov.
Keď konečne čln doplával k nám, prvé čo som si uvedomil bolo, že tam nie je Andrej, ktorý išiel na hladinu medzi prvými a podľa všetkého sám.
Úľavu vystriedali opäť obavy. Vystúpil som do člna a začal som skúmať pobrežie. Uvidel som Andreja, ako vystupuje vysilený a bez výstroja z vody a tesne za jeho chrbtom sa vlny trieštia o skalnaté pobrežie. Mávali sme na neho a revali, nech nás počká. J.P. si natiahol plutvy a skočil do vĺn, že mu pomôže nájsť výstroj. Čln sa otočil, lebo neďaleko nás sa objavila posledná skupina. Andrej smeroval k príboju. Najskôr som si myslel, že sa chce dostať k člnu a tak som reval, nech nás počká na brehu. On však z príboja vytiahol svoj kompenzátor. Vylovili sme posledných z vody a netrpezlivo sme sa hnali na pobrežie. Teraz nás nijako nevzrušoval manéver, pri ktorom čln v plnej rýchlosti vyšiel až na piesok na pláži. Všetci sme sa ponáhľali za Andrejom.
V tých vlnách, keď nevidel čln sa rozhodol plávať k pobrežiu a keď už nevládal, zhodil kompenzátor aj opasok s olovom. Napokon v príboji prišiel o plutvy aj masku a riadne ho to omlátilo o skaly. Bol fyzicky aj psychicky vysilený.
Keď nám podrobne popisoval, ako zápasil z vlnami, chápal som ho, veď som to pred chvíľou
zažíval. Na rozdiel od Andreja som však nebol sám a opäť sa potvrdilo, že „ve dvou se to lépe táhne“ .
Bola to strašná chyba, že ho buddy nechal ísť na hladinu samého. A bola to aj moja chyba, že som nijako nezareagoval.

Text: D.J. /dedo Jaro/
Photo: Pavol Škorvaga
 

23.11.2010

Galéria


BaburkaModra ZonaPotapanie.bizDive 2000
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené
created by era web solutions