Potápanie v Egypte - St. John´s 2014

Úvod  /  Články  /  Potápanie v Egypte - St. John´s 2014

Štepán ma berie na provu lode, aby sme mali lepší výhľad na Small Gota a vysvetľuje mi, kde s istotou nájdem žraloka. Moja skupina ide ako prvá, aby sme ho nafilmovali.

Nastupujeme do člna a nechávame sa vyviezť na severnú stranu útesu. Opäť som posunul termín safari až na november a opäť je voda na toto obdobie až príliš teplá. Teplá voda znamená - žiadne žraloky. Tak som veľmi zvedavý.
Stena útesu klesá kolmo asi do päťdesiatich metrov. Padáme až k piesčitému dnu a nechávame sa unášať miernym prúdom. Žiadne žraloky, míňa nás iba húf kranasov. Po chvíľke začíname stúpať. Nechcem prepásť previs, kde ma má čakať ten Štepánov žralok. Už vidím lano, ktorým je uviazaná prova našej lode. Vzápätí nachádzam aj previs. Na bielom piesku však žiadny žralok neleží. To sa dalo čakať. Ešte raz kontrolujem polohu lana a zdá sa mi, že ten previs je príliš blízko k lodi. Signalizujem celej skupine, že sa otočíme a plávame proti prúdu, presvedčiť sa, či sme ten správny previs predsa len neminuli. Po pár metroch už vidím nad sebou klenbu útesu a vzápätí na piesčitom dne aj „pána domáceho“. Je to malý útesák. Plávam až pred neho a pomaly sa s kamerou posúvam dopredu. Evidentne sa mu nechce hýbať. Neochotne sa pomrví, ako ja, keď ležím doma v obývačke a príde Monikin frajer. Zažmurká tým zvláštne úzkym žraločím okom a žiabre sa mu v pomalom tempe otvárajú. Keď už som celkom blízko, žralok sa pohne. Odťahujem ruky s kamerou, aby mu zostalo viac pľacu a tak zostáva ležať. To sa pár krát opakuje. Lenže my sme sem neprišli ležať na piesku a tak napokon tú pomyslenú hranicu prekračujem. On dvíha svoj ctený žraločí chvost a posúva sa ani nie o dva metre vedľa. Nechce sa mu rovnako, ako mne na tom gauči.
Napokon pochopí, že akcia je akcia a pred kamerou je treba plávať trochu viac. Keďže som Štepánovi sľúbil, že ho nevyplaším, aby ho videli aj ostatní, tak mu napokon uhýbam od útesu, aby mohol vplávať späť do obývačky a ten lenivec to okamžite využíva a líha späť na svoj pieskový diván. Zaslúži si to. Je tu ako posledný mohykán. Určite si nepamätá časy, keď sa tu pred mojim a Viktorovým Farmadinovým fotoaparátom preháňalo aj osem žralokov, dva aj tri krát väčších.
Zmena však nie je iba v tom, že je tu stále menej veľkých živočíchov. Útesy St. John´s, ktoré sa rozkladajú skoro na Sudánskej hranici, som vždy považoval za to najlepšie, čo sa dá v egyptskej časti Červeného mora vidieť. No nesmierne bohatstvo útesov sa stráca. Miznú koraly, rýb je stále menej. Už som sa pristihol aj pri tom, že som si vravel, či to ja nechcem tak vidieť kvôli môjmu projektu „Požičaná planéta“. Lenže, keď som si pripravoval prezentáciu projektu na MFPF, tak som musel dlho hľadať zábery, zachytávajúce prekypujúci život na zdravom útese. Napokon som musel vybrať zábery z roku 2008. Ešte som si vravel, či nie som babrák, že z neskorších rokov už také dobré zábery nemám. Teraz sa opäť presviedčam, že zrejme už ani mať nebudem. Kde sú tie časy, keď milióny červených bradáčov plávali na šírku dva aj tri metre pozdĺž celej dĺžky útesu? Keď celý útes pokrývali zdravé koraly hýriace rôznymi farbami? Jediné šťastie týchto útesov je, že po nepokojoch v Egypte predsa len turistický ruch klesol a teraz tu nekotví toľko lodí. Ale aj tak si myslím, že ak sa aspoň dočasne niektoré útesy úplne neuzavrú, nebudú schopné zregenerovať a zostane z nich bezduché rumovisko, ako zo Sha ab Marsa Alam.
Na Umm Chararim Reef sa vždy teším na labyrint chodieb a jaskýň a úžasnú hru svetla, ktoré preniká cez štrbiny na vrchole útesu. Tento útes je vlastne potápačský chrám. Dá sa v ňom plávať celé hodiny z povznesenou mysľou a keď má človek šťastie, tak ho na kuse sprevádza muréna a pod loďou čakajú veľké napoleony. Aj teraz vládne pod loďou čulý ruch. Obrovský húf rýb divoko o čosi bojuje a je jasné, že ktosi čosi priniesol z lode, aby ryby prilákal. No a keď sa medzi potápačov vrúti veľký napoleon, je jasné, že to čosi je varené vajíčko. Ten ktosi je Mohammed, guid našej prvej skupiny. Kde sú tie časy, keď sme potajme kradli varené vajcia z raňajok a potom hľadali vhodnú chvíľu, aby nás nikto nevidel a snažili sme sa prilákať napoleonov. Ak nás načápali, vždy bol z toho prúser. Teraz to isté robí domáci guid, robí to úplne verejne a nikto sa nad tým nevzrušuje. Aj to je detail, ktorý hovorí, že všetko sa zmenilo. Rýb je málo a tak treba turistom pripraviť nejakú atrakciu. Sú z toho parádne zábery, žiaľ nie o prirodzenom správaní živočíchov, ale o „prirodzenom správaní“ ľudí.
Napriek tomu, že sme skvelá partia a o zábavu nie je núdza, napriek tomu, že napokon sme mali na Elphistone reef aj longimána – najkrajšieho zo žralokov – dlhoplutvého, nejako ma ovláda smútok. Toto safari bohužiaľ potvrdzuje, že aj útesy hlbokého juhu očividne chátrajú. A devastácia je veľmi, veľmi rýchla. Až mám strach, že sa nedočkám toho, že ich krásu budem môcť ukázať Timke a Matúškovi, mojim vnúčatám.
Text a videofoto: J.B.

14.11.2014
BaburkaModra ZonaPotapanie.bizDive 2000
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené
created by era web solutions