Potápanie v Dahabe

Úvod  /  Články  /  Potápanie v Dahabe

Potvrdil som si na vlastnej koži, že egyptské pobrežie Červeného mora dýcha pokojom. S nebezpečenstvom nemá nič spoločné, skôr je trochu smutné. Letisko v Sharm el Shejkhu, ale aj samotný Dahab boli pusté a tých čo služby ponúkajú bolo asi viac, ako tých, čo ich hľadali.

Je to síce na škodu krajiny, ale v jednom momente mi napadlo, že aspoň si útesy na chvíľu oddýchnu.
A zaznamenal som ešte jednu zmenu. Chlapi, ktorí vehementne naháňajú turistov do svojich obchodov a reštaurácií, akoby si uvedomili, že „tlačiť na pílu“ im nepomôže. Oproti minulosti stačilo raz s úsmevom odmietnuť a vo väčšine prípadov už dali pokoj. O to viac bolo cítiť úctu u tých, ku ktorým sme vstúpili. Všeobecne sú teraz skôr nešťastní, teda aspoň tí, ktorých živí cestovný ruch.
Pre návštevníkov ideálna situácia. Aj na najslávnejších svetových lokalitách, akou nesporne je aj Blue Hole, bol oproti minulému roku iba zlomok potápačov. Ale pekne po poriadku.
Prvé dva dni patrili kurzu freedivingu, ktorý absolvovala s hodnotami 2:41 min statické apnoe a 16 metrov Monika. Nielen že by mali kurzy rozšíriť našu ponuku, ale zábery z neho budú súčasťou nášho nového filmového projektu „More pod horou Sinaj“.
Potom sme mali dva dni na prípravu prekonania Blue Hole. Nechcelo sa mi prevlákať s dvojičkami a stage fľašami a tak sme sa potápali priamo pred potápačským centrom. Terén „domáceho reefu“ Lighthouse je síce dosť zničený, ale rozľahlý a s mimoriadne krásnou „architektúrou“. Útesy striedajú piesčité terasy a dno postupne klesá do hĺbky.
Prvý deň sme dali 45 a 52 metrov. Keďže sme plávali ďalej od brehu, nevyhli sme sa krátkej dekompresii, najmä preto, že sme sa zastavili pri stolíku v 45 metroch, kde boli umiestnené listy s matematickými príkladmi, ale to bola súčasť našej prípravy.
Večer sa na báze objavilo nenápadné mladé dievča. Ako sa ukázalo neskôr, bola to najlepšia slovenská freediverka Katka Linczényiová. Pripravovala sa na druhý deň prekonať hranicu 92 metrov a s Monikou si zatrénovali statické apnoe.
Nasledujúci deň sme si vytýčili šesťdesiatku. So vzduchom a 50 Nitroxom. Čas na dne sme si stanovili na desať minút. Padali sme pozdĺž útesu, potom ponad piesčité duny, opäť útes, piesok, matematická vsuvka (úspešná) a tak ďalej až k malej homole v 59 metroch. Márne sme strkali ruky s počítačmi do priehlbiny pod skalou, ukázali 59,9 metra. Monika signalizovala, aby sme plávali ďalej, ale už bolo jasné, že nás čaká dlhá dekompresia a tak som nekompromisne otočil. V päťdesiatke Monika podľa dohody vypustila krídlo, padli sme na dno a následne sme až do štyridsiatky stúpali iba na mojom. V 21 metroch sme prešli na stage, v dvanástych metroch sme si stage vymenili. Od deväť metrov sme odstáli celkom dvadsaťsedem minútovú dekompresiu.
Pri vynorení som na moment nechápal Monikinu otázku: „Kedy si mám rozopnúť to pod guľami?“ Potom sme sa rehotali tak, že som sa musel naspäť zvaliť do vody, lebo som nevládal stáť na nohách s dvojičkami, stage fľašou a kamerou. Myslela tým „podvajčák“, ako voláme remeň medzi nohami.
Nasledujúci ponor ma v 45 metroch otočilo blikajúce červené svetlo na mojej kamere. Neveštilo nič dobré. Ako sa neskôr ukázalo, stále platí: „Každý šabrach sa raz utopí“. Na šťastie to ešte nebol prípad mojej kamery. Po hodine na slnku sa rozhodla ďalej fungovať, akurát na puzdre nešiel monitor. Bolo jasné, že si konečne vyskúšam MagiCam. Že práve na Blue Hole, to je asi osud.
Text, foto a videofoto: J.B.

07.10.2013
BaburkaModra ZonaPotapanie.bizDive 2000
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené
created by era web solutions