Potápanie v Dahabe apríl 2015.

Úvod  /  Články  /  Potápanie v Dahabe apríl 2015.

Opäť je ako vždy všetko inak! Časť našej výpravy nestihla prestup v Istanbule a tak je nám môj dokonale prepracovaný plán ponorov akurát tak na dve veci. Aspoň že technická skupina v zložení Bohuš, Monika a Sisa ako tak drží "noty".

Chceme trénovať množstvo činností a na to je terén pred DC Lighthouse ako stvorený. Orientáciu, krízové situácie, prácu s viacerými stage fľašami, dvoma bójkami a keďže Bohušovi aj Monike som nainštaloval do Galilea trimix, aj prácu s viac zmesovým počítačom .
Hneď v prvý deň dávame najskôr check dive na desať minút do päťdesiat metrov a počas neho zdieľame twinset aj stage a z 21m vypúšťame bójky. Následne ide Sisa s Bohušom na tréning a ja s Monikou do šesťdesiat metrov na osemnásť minút. Nie vždy všetko perfektne zvládame, ale nikto nie je dokonalý a nie vždy sa všetko musí podariť. Najdôležitejšie je, že máme chuť na sebe pracovať a z chýb sa poučiť. Aj keď o niektorých diskutujeme dosť búrlivo.
Niekedy to ani nemusia byť chyby, čo zásadne ovplyvní priebeh ponoru. V jedno neskoré odpoludnie plánujeme ponor do 70m. V twinsete máme vzduch, v stage trimix 17/45. Všetky stage fľaše sú po predchádzajúcom ponore zavesené na lane vo vode. Čo čert nechcel, keď už máme každý na sebe zavesené tri, zisťujem že mám nejako málo kyslíka a že nám jedna stage chýba. Mám na nej MK25 s A700 a tak zúfalo volám Bohuša, nech sa prejde po brehu, či ju niekde neuvidí. Našťastie je prázdna a tak ju vidí plávať asi stopäťdesiat metrov odo mňa. Nezostáva mi iné, iba nafúknuť krídlo a plávať po hladine pre ňu. Po ceste si dobre zanadávam na kvalitu postrojov na báze, lebo je na nej jediný postroj, ktorý sme si požičali a karabína sa evidentne odopla. Keď už doplávam ku fľaši, zapínam ju na seba, pre istotu s dvojkarabínou, aby mi neušla a zanárame sa.
V prvom momente mi nedochádza, že prečo sa nehýbeme. Až po chvíľke si uvedomujem, že nám oproti tečie celkom slušný prúd. Aj chvíľu koketujem s myšlienkou, či sa na to nevykašlať, ale keď vidím ako Monika ovešaná fľašami bojuje, tak sa hanbím to navrhnúť. Namiesto na ôsmu minútu sme pri stole v hĺbke štyridsať päť metrov až na dvadsiatu. Prechádzame na trimix a signalizujem zmenu plánu. Proti takému prúdu je to do sedemdesiatky nekonečne ďaleko a tak meníme plán na šesťdesiat. Škoda síce toho trimixu, ale dno tu klesá naozaj pomaly a už teraz je jasné, že kým prídeme na dekompresiu, začne sa stmievať. V šesťdesiatke oboplávame malú koralovú homolu a vraciame sa ku stolu. Teda nie je to iba stôl, sú tam aj nádherné stoličky a celé to vypadá ako malá podmorská kaviareň. Musíme niečo také urobiť aj na Guláške! (Ak niektorí čitateľ disponuje starými kovovými stoličkami, ktoré nepotrebuje, dajte vedieť!)
Začíname stúpať a dávame si pozor, aby nás prúd neodniesol príliš vľavo. Najskôr switchujeme na vzduch a v dvadsať jeden metroch prechádzame na EAN 50, upratujeme trimix a trochu trénujeme s lížom, či lupom (každý tento veľmi užitočný šabrach volá inak). Zo štyroch stage mám teraz dve skoro prázdne, päťdesiatky som mal tak sto barov a kyslíka štyridsať. Všetky sú až príliš pozitívne a už viem, že budem veľmi ľahký. Skúšam všetko možné, no je mi jasné, že budem mať problém. Ako prechádzam na kyslík, nie som schopný sa udržať. Náhlivo vyťahujem hák do prúdu a rozmotávam jeho šnúru. Monika evidentne nechápe, čo to vlastne vyvádzam. Sleduje ma, klepe si po čele, čo však musím kvitovať, čaká so switchovaním, až kým sa mne konečne podarí zavesiť na lano dve stage, a zaseknúť hák pod okraj útesu. Až vtedy pochopí, čo sa deje. Konečne sa môžem venovať jej a potom začať riešiť ďalší problém. Dekompresia nám riadne narástla a mám málo kyslíka. Počítam, na koľko mi vydrží a je jasné, že sa budem musieť vrátiť na EAN 50. Ukazujem budík a ona mne naspäť, že jej je zima. Keď už je Monika čistá, mne zostáva na päťdesiatke ešte šesť minút. Píše mi do wetnotesa, že na mňa počká a podáva mi svoj kyslík. Na očiach jej vidno, že si nenechá ujsť príležitosť dobre sa zabaviť na tom, čo som to počas ponoru vyvádzal. Na hladine sa smeje, že keď som vytiahol hák do prúdu, myslela si, že som sa zbláznil a nechápala, ako sa môžem hrať v momente, keď ona má switchovať.
Oceňuje však moju kreatívnosť pri riešení tohto problému. Bohuš na brehu vysvetľuje, že najskôr sa zľakol, že bude musieť do vody, lebo si myslel, že nám stage ušli. Až potom si uvedomil, že sú uviazané. Nebyť tej jednej odplávanej stage, asi by som to zvládol bez problémov, pre istotu však hneď ráno pridávam na twinset dve kocky olova.
Konečne sa v predposledný deň dostávame aj na Blue Hole. Milujem toto miesto, ale bol by som už asi smiešny, keby som opäť písal článok o tom, aké je dno Blue Hole magické a hľadal ďalšie superlatívy. Sme tu, aby sme zúročili to, čo sme trénovali. Aby sme si užili ponor v tomto výnimočnom prostredí. Pôvodne som chcel ísť sám a podstatne hlbšie, ale potápanie je partnerský šport a dobrý buddy hľadí aj na záujmy potápačských druhov. Tak si chystáme s Monikou dva plány ponoru. Osemdesiat a deväťdesiat metrov. Balu odsúhlasuje plán a osobne nám robí support. Bohuš zostáva na báze a Sisa si plánuje „konečne rybičkový ponor“ na vonkajšej strane útesu. S Monikou máme dohodu, že ak bude všetko v poriadku, pôjdeme do deväťdesiat. V opačnom prípade zahájime výstup. Chápem jej túžbu vidieť dno Blue Hole, lebo sám som bol pred pár mesiacmi na tom rovnako. Všetci sa plánujeme stretnúť pred výstupom z Blue Hole, keď budeme na dekompresii.
Keď už visíme vo vode ovešaní všetkými tými šabrachmi, Sisa mi podáva kameru. Čaká ju skúška ohňom. Pred pár dňami som testoval puzdro na 130 metrov, no aj tak mi nie je všetko jedno. Vypúšťame krídla a začíname zostup. Padáme pozdĺž kolmej steny smerom k Arch, ktorá kvôli špatnej viditeľnosti iba nejasne presvitá a kamera nie je schopná na ňu zaostriť. Prechádzame na trimix a kamera ma zamestnáva natoľko, že zabúdam prepnúť zmes na počítači. Uvedomujem si to až potom, keď počujem Moniku, ako na mňa kričí do automatiky. Veď na to je buddy. Prepínam zmes a klesáme ďalej. Filmovanie v takej hĺbke, keď je človek ovešaný fľašami ako náš vianočný stromček na Guláške nie je celkom jednoduché, ale zvládame to, aj keď si uvedomujem, že jej miestami až nechutne svietim do očí. Filmujem ako zastavuje zostup a signalizuje výstup.
Stúpame s asi minútovým meškaním oproti plánu ponoru. Switchujeme, prepíname zmesi na počítačoch, kontrolujeme si plán vo wetnotese. Výstup je nekonečne dlhý. Pred tým, ako sa dostávame do šiestych metrov, prichádza Balu. Má so sebou 2 stage, pýta sa či nič nepotrebujeme. No proste parádny support. Vzápätí pripláva Sisa. Vidno na nej, že si užíva. Urobila, rovnako ako Bohuš, obrovský pokrok. Skvele držia trim a dve stage im nerobia žiadny problém. Už dnes môžu začať s prípravou na Normoxic Trimix. Uvedomujem si, že mojou motiváciou začať s technickým potápaním bol filmový projekt „Na dno“, čo ma až príliš rýchlo hnalo do veľkých hĺbok. Teraz si vzájomne otvárame možnosť „spomaliť“ a oddať sa tejto úžasnej dimenzii potápania. Je jasné, že začína pre nás nová etapa a najbližšie technické potápanie už budeme robiť minimálne vo štvorici.

Text a videofoto: Jaroslav Blaško


 

23.04.2015
BaburkaModra ZonaPotapanie.bizDive 2000
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené
created by era web solutions