Potápanie v Chorvátsku – Tisno

Úvod  /  Články  /  Potápanie v Chorvátsku – Tisno

„Kerá nemá frajíra“, hádzanie všetkých okolo do mora a to včítane Stely, ktorá sa o nás riadne starala, počnúc raňajkami a končiac večerou. Krik nášho domáceho Vela, že nie sme normálni, keď Stela v mokrých šatách prišla do kuchyne. Nebesky modré oči malého Masťa, hrdosť a radosť Hany, mojej najčerstvejšej žiačky, keď sme po poslednom ponore vyliezli na čln, moja hrdosť, že sme to s Hanou dokázali, ale aj niekoľko pekných stien, to je to, čo sa mi teraz vybaví, keď si poviem Tisno.
 

K tým stenám. Milan, náš Chorvátsky guid len krútil záporne hlavou, keď som sa ho pýtal na Červené gorgónie. „Ima toliko plave“ bola jeho odpoveď. Ukázal som na moje modré tričko:
„To je plava?“ „Da, da“ odpovedal. Chytil som sa za hlavu: „Veď, keď na ne zasvietiš, tak uvidíš, že sú červené!“ Nechcel mi veriť.
„OK, tak poďme na ne!“ Postál na lokalite Kablanac, ktorá začínala ostrovom, potom tráva do dvadsaťpäť metrov a nasledovala kolmá stena do štyridsaťsedem. Ako sme doplávali ku stene, už z hora som videl krásne rozvetvené gorgónie. Začínali v tridsiatych piatych metroch a ako som sa k nim priblížil so svetlom na kamere, modrá sa menila na purpurovo červenú. Pozrel som na Milana, nechápal. Snažil som sa využiť čas, aby som natočil čo najviac, ale už som videl Jura, ako mi ukazuje kúsok vyššie langustu. Dúfal som, že gorgónie ešte budú, ale márne. Potreboval som ich konečne poriadne nafilmovať pre môj nový projekt.
Ďalší ponor sme dali na Malej Mare kde bola tiež pekná stena a množstvo Ropušníc, ale žiadne červené gorgónie. Dohodli sme sa, že si ten Kablanac zopakujeme.
Odpoludnia ma čakal ešte jeden ponor s Hanou, pri móle nášho penziónu.Už som vedel, že po ponore jej poviem, že na druhý deň ju beriem s nami na čln.
Hana bude pre mňa už asi na vždy vrcholom môjho inštruktorského umenia. Nepatrí sa u dámy spomínať vek, takže zrelá žena ktorá si zaumienila, že sa naučí potápať! Po štvrtom ponore na Guláške, keď sme stále orali dno v dvoch metroch, mi odovzdala odkaz od svojich dcér: „Mama povedz tomu ujovi, že stále netuší, čo dostal do kurzu!“ Proste živel. Zásadne robila vždy to, čo som nechcel, evidentne nezvyknutá poslúchať. Snáď sto krát som jej vravel: „Hanka, toto je signál pozeraj na mňa a sleduj, čo robím a takto ťa vyzvem, aby si to zopakovala“. Kdeže! Kým ja som ukazoval, ona si robila to, čo práve považovala za dôležité. Nebolo na nej vidieť žiadne obavy, bola len ...tvrdohlavá. Napokon som na ňu vymyslel fintu, stačilo vyhlásiť, že ten cvik sme už zvládli a ako šibnutím zázračného prútika Hane to išlo.
Naše ponory v Tisne mi trochu pripomínali, ako som učil potápať na druhej strane Murteru moju dcéru Moniku. A keď konečne začala cítiť vodu a celá šťastná zistila, čo je to beztiažový stav, vrhla sa presne ako vtedy moja dcéra, na zbieranie mušličiek. Neviem, kto sa tešil viac, či ona, alebo ja.
Pred tým posledným ponorom z móla, nás jeden chorvátsky dedko poprosil, či by sme mu nenašli vršu /pascu na ryby/, z ktorej sa mu uvoľnila bójka a nevedel kde je. Ja som vedel. Práve preto, že lano od vrše ležalo na dne, som z nej deň predtým vypustil asi štyridsať, na smrť vyhladovaním odsúdených, rýb. Hana veselo so mnou hľadala vršu, za ňou sa už nedvíhal žiadny kúdeľ rozvíreného piesku a ja som pociťoval nesmiernu úľavu z toho, že sa z nej stáva potápačka. Po vynorení som jej oznámil, že na druhý deň ide s nami. Zdvihla ruky nad hlavu a jej radostný pokrik sa niesol ponad vody Jadranu.
Na druhý deň sme vyrazili aj so sprievodom, ktorý nám robil na druhom gumáku Hanin manžel Ferko, opäť na Kablanac. Dohodli sme sa, že ja zleziem spolu s ostatnými ku gorgóniám, oni budú pokračovať ďalej a keď dofilmujem, tak sa vrátim k člnom pre Hanu. Pri gorgóniách som sa trochu zdržal, takže Hana musela počkať, kým mi skončí deko, ale potom sme spolu zišli až k hrane steny, a moja najčerstvejšia absolventka všetko zvládala v pohode. Vznášala sa nad hranou steny i trávou porasteným dnom a bližšie k ostrovu, medzi skalami, naháňala rybičky a ako inak, zbierala mušle.
Keď sme zbaštili večeru, ktoré mimochodom robil náš domáci Velo naozaj výborné a deti sa vždy postarali o to, že sme s Rišom a Jurom ledva vstali od stola /čiastočne za to mohlo aj víno a pivo/ nastúpilo všetkých dvadsaťpäť našich účastníkov zájazdu k slávnostnému aktu prijímania Hany do potápačského stavu.
Veru som ju z chuti a riadne tresol plutvou po zadku!

Text: Jaroslav Blaško
Video-foto: Jaroslav Blaško

 

02.08.2010

Galéria


BaburkaModra ZonaPotapanie.bizDive 2000
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené
created by era web solutions