Potápanie s Veľkým bielym

Úvod  /  Články  /  Potápanie s Veľkým bielym

Máme v podstate šťastie. Naša loď manévruje pred ostrovom s kolóniou tuleňov a pri pohľade na more sa mi nechce veriť, že len pred dvomi dňami prestalo obrovské vlnobitie. Desať dní žiadna potápačská loď nevyplávala z prístavu. Spolu s našim príchodom vlny opadli a svieti slnko.

Je však veľmi zubaté. Zostala zima, o ktorej domáci hovoria, že je výnimočná a keďže v domoch bežne nekúria, tak sme dosť vyzimení. Predstava, že sa mám navliecť do neoprénu a potom vliezť do vody, vo mne vyvoláva obavy o môj chrbát. Mám síce sucháč, ale už sa vidím, ako leziem z klietky so seknutými krížami.
„Shark!“, ozýva sa od provy a len čo sa nahnem cez palubu, hľadí na mňa oko obrovského zvieraťa. Je to absolútne sebavedomý pohľad, suverénneho vládcu oceánov. Okolo mňa sa derú z úst rôzne povzdychy, z ktorých publikovateľné je len: „Bože môj!“ Žralok pláva okolo lode, my beháme z jednej strany na druhú a myslím, že nielen mne prestáva byť zima.
Posádka spúšťa na vodu klietku, uväzuje do jej stredu niekoľko rýb a pripravuje maketu tuleňa, ktorú budeme ťahať za loďou, aby sme mohli pozorovať žraločie útoky. Ešte sa len pohýname a do klietky ktorá zostala plávať na hladine, doráža ďalší o niečo menší Veľký biely.
Loď smeruje k ostrovu s tuleňou kolóniou a na hrubom rybárskom vlasci ťaháme maketu. Dlho sa nič nedeje, keď náhle hladinu pretína obrovské telo. Útok je ako výbuch granátu. Odtrhnutá maketa zostáva na hladine a prvé, čo ma napadá je, že včera sme sa potápali pri podobnom tuleňom ostrove.
Vidíme ešte jeden útok a potom už smerujeme späť ku klietke.
Posádka leje do mora odporne páchnucu brečku, na lano uväzujú hlavu z tuniaka a my sa obliekame do neoprénov. Nad hlavami nám krúži množstvo morských vtákov a hladinu pretína známa plutva. Dostávame krátku inštruktáž, ako sa máme správať v klietke. Nesmieme stáť na dne, musíme kľačať na žltej trubke vo vnútri klietky, tak aby sme boli vonku z vody a na pokyn z lode sa máme ponoriť a postaviť na ďalšiu žltú trubku nad dnom. Leziem do klietky, podávajú mi kameru a už ktosi kričí: „Jump, jump!“ Klesám na dno a rovno pred sebou mám rozdžavenú žraločiu papuľu. Ani neviem, či som mal zapnutú kameru. No tak toto bolo uvítanie!
Máme dobrú viditeľnosť, pred klietkou sa nám striedajú štyri žraloky dlhé od tri do päť metrov a postupne si zvykám na to, že ako náhle zaznie povel, prvú zapínam kameru, potom sa ponáram a snažím sa čosi nafilmovať. Vlny so mnou kmásajú, takže to nie je boh vie čo. Robím čo sa dá. V jednom momente je nás v klietke päť, ale to už sme tam ako sardinky. Chlad však vyháňa ľudí z vody. Najdlhšie je so mnou vo vode Nikol. Je skvelá. Má moju Magicam a neúnavne bojuje s vlnami. Po viac ako hodine musím von aj ja. Zima, zima, zima.
Hlava tuniaka lieta vzduchom a Nikol, ktorá je v klietke sama, má pred sebou neustále niektorého zo žralokov. Miško tlačí na J.P., že chceme fľašu a automatiky a J.P. sa ho márne snaží presvedčiť, že to robí už dvadsať rokov a takto máme najväčšiu šancu niečo vidieť.
Skáčem späť do klietky a len čo som v nej, hlava tuniaka je predo mnou. Za ňou hlava žraloka. V tom zmätku cítim, ako sa mi špic žraločieho čumáka oprie o hrudník. Mišo mi kričí: „Jaro máš vonku nohy!“ Ani si neuvedomujem, že stojím na okách klietky. Bleskovo sťahujem nohy a vyskakujem na žltú rúru. Vlny silnejú. Napriek tomu že som si zobral ešte jeden opasok s olovom, mlátia so mnou do strán. Jednou rukou sa držím žltej rúry, snažím sa fixovať na dne a druhou tlačím kameru medzi oká klietky. Obdivujem Nikol, ktorá stále bojuje v rohu a neúnavne filmuje. Napokon si uvedomujem, že nemá zmysel usilovať sa o zábery v ktorých nebude vidieť klietku.
Žraloky sú úchvatné. Keď vystúpia tesne pod hladinu, lámu sa na nich lúče slnka. Sú to absolútne dokonalé živočíchy. Zakaždým, keď niektorý pripláva na hranu viditeľnosti a smeruje k nám, raste vo mne vzrušenie. Sú to úplne iné žraloky ako tie, čo stretávame na útesoch. Niekedy idú po návnade a to zrýchlenie, ktoré pri tom predvádzajú je ohromujúce. Väčšinou však len preplávajú okolo nás, skúmajú nás pohľadom a ja cítim, aký som oproti nim neohrabaný. V neopréne, s opaskom cez hrudník, bez plutiev, pripadám si ako poleno. Vždy keď kľačím na hornej rúre, rozmýšľam nad tým, či by som mal odvahu ísť mimo klietku. Určite nie na nádych, ale s prístrojom by som nevidel svoje šance márne. Ani Veľký biely žralok nie je bezhlavo útočiace monštrum. Mám pocit, že niektorí plávajú okolo iba preto, lebo sú zvedaví. Mám však aj pocit, že to je iná zvedavosť. Predsa len, do mora sme naliali krv a nejaké zbytky z rýb a pre nich to znamená, že je tu čosi na zožratie. A tak som vlastne rád, že ma chráni klietka.
Snažím sa stoj čo stoj využiť každú šancu na záber, ale napokon aj nás s Nikol premáha chlad a ideme z vody von. Zhadzujeme neoprény a s úľavou sa obliekame do suchých vecí.
Ešte sme stále na mieste, keď J.P. kapituluje a súhlasí, že pri ďalšom vyplávaní zoberie na palubu fľaše so vzduchom.
Ale o tom nabudúce.
Text a videofoto: J.B.

16.06.2014
BaburkaModra ZonaPotapanie.bizDive 2000
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené
created by era web solutions