Potápanie s tuleňmi v Mexiku

Úvod  /  Články  /  Potápanie s tuleňmi v Mexiku

Od detských čias má vďaka siedmim statočným väčšina našincov zakódované, že Mexiko, to sú jazdci v obrovských sombrérach a chudobné dediny, ktoré nedokáže uživiť mizerná pôda.

Faktom je, aspoň na západe krajiny, že tá predstava nemá ďaleko od reality. Všade vôkol sa tiahne skalnatá polopúšť, z ktorej sa ako monumenty týčia k nebesám obrovské kaktusy. Nehostinný a zároveň fascinujúci kút našej planéty – Kalifornský polostrov. Je to nekonečne dlhý slíž zeme, ktorý oddeľuje Pacifik od Cortézovho mora.
Zdanlivú prázdnotu súše však vyvažuje bohatstvo okolitých vôd. Tento kút sveta je mnohými vedcami považovaný za poslednú zásobáreň morského života na našej planéte. Obrovské húfy rýb, tuniaky, plachetníky, delfíny, žraloky, včítane tých najväčších – žralokov veľrybích, veľryby, obrovské hlavonožce, kalamáre, ktoré sa neboja pustiť ani do potápačov, tulene.
Tulene, to je kapitola sama o sebe.
Stačí sa priblížiť k ich ostrovu a už zvuky, ktoré k nám z diaľky doliehajú, nás napĺňajú zvedavosťou. Keď sa čln priblíži, niektorí len lenivo zodvihnú hlavu a čosi „zakrochkajú“, niektorí vyskakujú z vody, akoby chceli mať pokoj, no väčšina puberťákov zvedavo vkĺzne do vody. Náhlivo sa obliekame a s nevôľou hladíme do studenej vody. V očiach sa dá čítať otázka: „Má to vôbec zmysel?“ Markus nás upozorňuje, aby sme sa vyhli kontaktu s dospelými samcami a keď už ich uvidíme, aby sme sa im nedívali do očí. Ešte pár zúfalých ľudských výkrikov, to keď studená voda prenikne pod neoprén a potom už vypúšťame kompenzátory a smerujeme k ostrovu. Chvíľu nič, len pár rýb na dne. Potom okolo nás prefrčí jeden, vzápätí druhý, tretí, až sa voda naplní. Tulení výrastkovia sa prispôsobia „našej rýchlosti“ a .... to sa nedá popísať, to sa dá len zažiť.
Scéna, ktorá sa mi odohráva pred kamerou je nabitá pozitívnou energiou a obrovskými emóciami. Ľudia, ktorí po stáročia iba zabíjali, objavili spôsob, ako sa možno s divými zvieratami zblížiť. Musím sa smiať, keď sledujem na monitore, ako Kvetka, Janett, Sisa, Ivka, ale aj Stanka, či obaja Mirovia s Jožkom a Marošom vystierajú ruky a malé fúzaté a neskutočne okaté tulene zvedavo načahujú hlavy a plutvičky, aby zistili čo všetko si môžu voči dnešným návštevníkom dovoliť.
Nie je to po prvý krát, čo rozmýšľam nad tým, kto je tu vlastne viac zvedavý? Človek, či tulenie mláďa? Vzájomné bláznenie sa nemá konca. Tí smelší nás poťahujú za hadice, plutvy, rukavice a mimoriadne sa im páči moje nové krídlo. Tí ešte smelší zastanú iba pár centimetrov pred maskou, napodobňujú nás, ako vypúšťame vzduch, ceria zúbky, hryzkajú nás do ruky, nechávajú sa škrabať na hlave, či malých plutvičkách.
Občas pomedzi nás prepláva regulárna tulenia pani vychovávateľka. Tých najnezbednejších krpcov napomenie a pozorne sleduje, či je všetko v poriadku. Občas sa objavia „mladí páni“, ktorí ukrytí pod hladinou poškuľujú po „mladých dámach“. Sem tam na seba ceria tesáky a keď už sú na dotyk, radšej trochu cúvnem. Sú väčší ako ja, a pred rokmi ma tu jeden párkrát klepol po hlave.
Ale scéna, ako sa ľudia nevedia nabažiť vyvádzania tých najmladších ma opäť vťahuje do deja. Všetci zabúdajú na to, že voda sa im zdala na začiatku ponoru studená. Aj ja. A v duchu si blahoželám k rozhodnutiu, že som si práve kvôli týmto krpcom nevzal sucháč. Títo zasrani to totiž skúšajú do nemoty, až sa to ich hryzkanie z času na čas premení na silnejší stisk a v neopréne sa mi objavuje zopár dierok. Nikdy však nestisnú tak, že by mi ublížili. Vysvetliť im, že na neoprén majú dať pozor, však neviem. Títo krpci majú evidentne vkus, pretože Kvetka je neustále v obliehaní a neustále je do nej zavesené minimálne jedno mláďa. No sťažovať si nemôže ani Janett a ostatné baby.
Sisa chvíľu pozoruje dianie z úzadia. Skúša svoj nový fotoaparát a akoby nechcela rušiť. A možno iba chce dodržať jedno zo základných potápačských pravidiel, že pod vodou sa ničoho nedotýkame. Vešiam si kameru na krídlo, signalizujem, požičaj mi foťák a ukazujem, nech sa zapojí do toho bláznenia. Predsa toto je tak výnimočná situácia. Vzájomné hry nemajú konca a ja fotím o sto šesť. Sisa si kúpila naozaj dobrý fotoaparát a konečne budeme mať dobré fotografie z najúžasnejšieho potápania, aké som doteraz zažil.
Keď zhruba po hodine začíname plávať k člnu, tak nás tí krpci prenasledujú a snažia sa nás zaujať a zastaviť. Provokujú, vykrúcajú sa, robia piruety, akoby nás vyzývali nech skúsime, či sme aj my takí šikovní ako oni. Evidentne sa im naša spoločnosť páči.
V člnoch vládne eufória. Priamy kontakt so síce mladými, ale predsa len divokými zvieratami a ešte k tomu pod vodou je zážitok na celý život.
Na druhý deň a aj tie ďalšie, na otázku kam ideme potápať, vždy odpovedáme: „K tuleňom“.
Vôbec sa nečudujem a hoci som tu tretí krát, mám pocit, že je to stále krajšie a krajšie.
Text: J.B.

Foto: Sisa Bátorová, J.B.


 

27.02.2014
BaburkaModra ZonaPotapanie.bizDive 2000
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené
created by era web solutions