Potápanie na Galapágoch

Úvod  /  Články  /  Potápanie na Galapágoch

„Tak toto je niečo, ako svätá zem ateistov“, bolo prvé, čo ma napadlo, keď sme na ostrove Baltra vystúpili z lietadla.
Vstupovali sme práve na jedno z najmystickejších miest Zeme a
po upršanom Quite a zamračenej oblohe nad Pacifikom, nás vítali slnkom zaliate Galapágy.
 

A samozrejme Vincente, náš guide, ktorý pribrzdil naše nadšenie informáciou, že na druhej strane ostrova Santa Cruz, kde sme mali hotel, prší.
A to nás sprevádzalo celý pobyt. Vyše šesťsto metrový kopec v strede ostrova dokonale držal mraky a tak väčšinou na južnej strane, kde sme mali hotel pršalo a na severnej, kde sme sa chodili potápať, svietilo slnko.
Prvý kontakt s vodou bol krutý. Humboltov prúd si zodpovedne robil svoju robotu a teplota vody kolísala medzi 21 a 17 stupňami. Moje hromženie po prvom skočení do vody, trvalo asi dvadsať minút, potom sa objavili prvé kladiváky. Krúžili nad pieskovým dnom, ktoré bolo posiate úhormi Garden eel a už nebol čas, myslieť na chlad. Žraloky pribúdali, miestami ich krúžila celá skupina. Priblížiť sa k nim v silnom prúde však bola fuška a na dôvažok boli mimoriadne plaché. Stačil jeden silnejší výdych z automatiky a nezadržateľne prchali. Prvý deň sme mali na lokalite Mosquera ešte nejakých útesákov, Žralokov galapágskych, Eagle ray a niekoľko skutočne veľkých húfov kranasov, moranov a barakúd. Proste úvod ako hrom!
Druhý deň sme o piatej odchádzali z hotela, aby sme zvládli potápanie na lokalite Cousin.
Celý ponor som rozmýšľal, čo to asi bude, kvôli čomu sme tak zavčasu vstávali a tri hodiny sa trepali loďou. Opakoval som si: „Niečo musí prísť!“ Neprišlo. Druhý ponor dopadol rovnako. Napadlo ma, že toľko šťastia, čo som mal počas posledných safari sa musí niekde vykompenzovať smolou. Hrozná predstava, že by to malo byť práve na Galapágoch.
Ďalší deň bol na rade Gordon Rock, lokalita bohatá na Žralokov kladivohlavých. Dve skaliská, trčiace z vody ako zostatok vrcholu sopky. Už pri breefingu nás upozorňovali na zradné prúdy „vo vnútri krátera“. Viditeľnosť nič moc, maximálne desať metrov. Alejandro, guid našej skupiny najskôr plával pozdĺž steny a potom začal krúžiť vo voľnej vode. Miestami to bolo naozaj náročné, najmä, keď prúd začal z ničoho nič tlačiť zhora nadol. V momente sme spadli o pätnásť metrov dole. Vôkol krúžili kladiváky, no nikdy sa nepriblížili na menej ako päť metrov, väčšinou sa len mihli ako tiene na hrane viditeľnosti. Márne sme tajili dych a naháňali sa za nimi. A väčšinou po naháňačke, keď som sa chcel v plytkej vode trochu vydýchať, ma strhol prúd dole a mal som čo robiť, aby som to vykopal späť. Keď mi Rafo začal signalizovať, že končí, povedal som si, že stačilo aj mne, napokon bol s Emilom môj buddy. A tak sme všetci traja vystúpili na hladinu, zanechajúc Silviu a Janku s Alejandrom vo vode. To bola zásadná chyba! Obe baby o desať minút na lodi s úsmevom referovali, ako na južnom cípe, keď už vlastne začali bezpečnostnú zastávku, ku nim priplávala skupina kladivákov a krúžili bezprostredne okolo nich. Ďalší ponor sme začali presne na tom mieste. Dievčatá a Raffo zostali na lodi a tak sme s Emilkom viseli vedľa seba nad skalou a podchvíľou sme prudko vyrážali pred plávajúcich žralokov. Musel som naozaj pohnúť rozumom, aby som ich prekabátil a aspoň na chvíľu ich dostal pred kameru. Pochmúrne myšlienky z predošlého dňa boli razom zahnané.
Nasledujúce dni prišli skutočné Galapágy! Keď mi pri jednom z ponorov Alejandro ukázal malú jaskyňu s piatimi útesákmi, vravel som si „dobré“, vzápätí však ukázal ďalšiu s ôsmimi a potom s desiatimi a ďalšiu a ďalšiu. Tak to som ešte nikde nezažil.
Pozdĺž útesu bol naozaj silný prúd a musel som dávať pozor, kedy Alejandro ukáže pod seba, na miesto s ďalšími žralokmi. Nasledoval prudký obrat a rýchle kopanie proti prúdu, kým som sa dostal do závetria /vlastne záprúdia/ útesu. Nečudoval som sa tým lenivcom, že tam len tak ležia na piesku, veď komu by sa chcelo namáhať v takom prúde. Aj keď sme si ľahli tesne vedľa nich, ani sa nepohli. Vždy sa veľmi neochotne zdvihol iba ten, ktorý mal kameru temer opretú o papuľu. Dokonca sa žralok nepohol ani vtedy, keď ho Emil pohryzol na chvoste.
Miestami sa snažili plávať proti prúdu Eagle ray, v skutočnosti však len stáli na mieste a ja som márne kopal čo to dalo, nedokázal som ani stáť. Prúd ma na moju nevôľu bral zo sebou. Vzápätí nám nad hlavami niekoľko krát majestátne preplávali manty. Za každým výbežkom útesu sa skrývali obrovské húfy rýb a keď som vmanévroval medzi ne, tak ma obklopili zo všetkých strán. Ani im sa nechcelo do prúdu.
Medzi ponormi sme išli šnorchlovať k ostrovu, kde v malej zátoke žila kolónia tuleňov. Alejandro ma veľmi potešil, keď ma vyzval, aby som si zobral fľašu. Mohol som sa zavesiť aj s kamerou vo vode rovno pred ich sídlom a už som len raz z jednej, raz z druhej strany sledoval ich nájazdy. Len málo vecí pod vodou sa vyrovná tomu, keď len pár centimetrov od vás zastane tuleň a zvedavými očkami si vás obzerá. Potom vás „prečíta“, ukáže, že vzduch vie vypustiť aj on a dookola dokazuje, o čo je vo vode šikovnejší. Proste paráda!
Na lokalite Daphne sme sa dostali na kontakt aj k Žralokom galapágskym, stretli sme obrovské húfy barakúd, opäť sme mali útesáky, manty a Eagle ray. Útes kypel životom, výrazne sa zlepšila viditeľnosť a aj teplota vody sa na naše potešenie vyšplhala nad dvadsať stupňov.
Záverečný ponor sme dali na Seymure, opäť s kladivákmi. Celý ponor sme strávili nad piesčitým dnom a vrhali sme sa za plávajúcimi žralokmi. Stále som si opakoval, že sa za nimi pohnem, len keď budú po prúde, ale vždy, keď sa objavili, tak som na tie predsavzatia kašľal.
Napokon boli to predsa Galapágy, kde sa nechodí každý rok!

Text: Jaroslav Blaško
Fotovideo: Jaroslav Blaško

 


 

 

23.09.2010

Galéria


BaburkaModra ZonaPotapanie.bizDive 2000
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené
created by era web solutions