Potápanie - Filipíny, Puerto Galera

Úvod  /  Články  /  Potápanie - Filipíny, Puerto Galera

Šuchcem s nohami po asfaltke, šlapky už mám narazené na priehlavkoch tak, že čakám, že sa každú chvíľu roztrhnú a za sebou počujem smiech. Je mi tých šľapiek ľúto, pretože mám k nim citový vzťah a nadávam na motorku, ktorá ma nie a nie poslúchať.

Už, už čakám, že spadnem, prepletám nohami o sto šesť, až napokon ani neviem ako, sa stávam pánom situácie a môžem nohy vyložiť na pedále. Neznášam motorky! Ale nemôžem si nechať ujsť filipínsky vidiek.
Po ponoroch sme sa vybrali na výlet. Stačilo si za 6,- EUR prenajať skútre. Smerujeme cez chudobné dedinky, míňame prekrásne ryžové polia a palmové háje, prechádzame cez mestečká, ktoré sú pozdĺž cesty posiate stánkami s tými najrozmanitejšími ponukami, z ktorých sa väčšinou šíri riadny smrad a pod kopcami sa pomedzi palmami prediera pohľad na azúrovo modré more. Napokon končíme na „Bielej pláži“. Asi päťsto metrov jemného bieleho piesku, od pevniny posiata reštauráciami a obchodmi. Opäť si dávame najlepšiu kávu dňa, čo v preklade znamená, že je rovnako odporná ako tá, čo nám varia v rezorte. S nostalgiou spomíname na Viki (Viki sa zásadne nemôže písať s tvrdým, lebo je baba) a jej kávu v Linose. Na druhú stranu, zlú kávu vyrovnáva krása čašníčky. No a vzápätí opäť a opäť čelíme záujmu miestnych „certifikovaných obchodníkov“.
Sú neskutočne otravní a vytrvalí. Sú stelesnením filipínskej reality a tou v prvom rade je, dobre oklamať turistu. Aj za tie mopedy najskôr chceli trojnásobne viac. A to je ešte slušná východisková ponuka! Títo „certifikovaní predavači“, ktorí ponúkajú perly, koralové náhrdelníky, žraločie zuby, striebro, „kvalitné hodinky“ a množstvo iných mačkažákov, začínajú s cenou aj desaťnásobne vyššou. Miloš aj Andrej sa rehocú, keď ich posielam, nech si idú zaplávať do mora, aby sa schladili. Alebo keď celí zaskočení čumia po otázke či pracuje ich doktor, lebo už vedia, že ich pošlem odmerať si teplotu. Aj tak neprestanú otravovať.
Rozprávajú si svoje, aj keď si ich nevšímame. Donekonečna sa ozýva „boss, boss“, alebo „discount“, či „What is your last price?” Stále dokola balia a rozkladajú svoj tovar. Z ceny päťdesiat dolárov za perlový náhrdelník, náramok a náušnice je štyridsať, potom tridsať. Keď mu vravím, že mu dám za päť kusov sád dvadsať dolárov, tak všetko zbalí, zdvihne sa, ale ako náhle si ho prestanem všímať, tak už je opäť všetko rozložené na chodníku a on vraví OK 20 dolárov za kus. Opäť ho posielam do mora a k lekárovi a celý cirkus sa opakuje. Keď dopijeme kávu a zdvihneme sa na odchod, neochotne súhlasí s mojou ponukou.
Neskoro! To už som zočil chlapíka s veľkou škatuľou plnou manga. Včera sme u nás v meste kúpili kilo za stotridsať ich chechtákov, teraz mi za stovku naložil snáď tri kilá. Práve sa mi vrátilo to, čo som zaplatil za motorku. Cestou späť sa zbližujem s mojím skútrom. Prebehla medzi nami iskra a už ma začína poslúchať. Cítim sa ako kovboy, ktorý práve skrotil toho najdivokejšieho koňa. Moja hrdosť mi vydrží až do úzkych a ľuďmi preplnených uličiek u nás doma. Tam opäť čelím pobaveným pohľadom domorodcov a moje sebavedomie je ta tam.
Vyslovene sa teším na dlhú prechádzku pozdĺž pláže až ku nám do rezortu a dúfam, že naši obchodníci mi dajú pokoj. Ale kdeže! „Boss, boss, biznis today!“ ozýva sa dokola a ja nestíham kontrovať: „Yesterday!“ Síce yesterday som mu vravel tomorrow, ale teraz ho to zaskočilo a kým sa spamätá sme preč.
Po ceste, tesne pred rezortom máme potápačské centrum a zastavujeme sa kvôli tomu, aby sme si dohodli potápanie na nasledujúci deň. Dnes nás príliš nenadchli. Viditeľnosť bola mizerná. Dohadujeme si ponor na vedľajšom ostrove. Budeme musieť prísť o pol hodinu skôr, ale pripravia väčšiu loď, keby boli cestou vlny.
Ráno klopem Milošovi. Vyskakuje z postele ako na vojne a hneď nalieva „na červíka“. On pokračuje do sprchy, ja objednať raňajky. Pripravujú ich naozaj skvelé a každý si našiel, čo preferuje. Andrej s Milošom omeletu, ja mäsové burito. Veverkovci idú v poradí podľa jedálnička a každý deň si dávajú niečo iné. Juro s Miškou si dávajú väčšinou ovocie a niečo sladké.
Domorodci nám nosia veci do člna, napokon nastupujeme aj my a asi hodinu sa plavíme. Zastavujeme na mieste, kde z mora trčí niekoľko malých skalísk. Guid nás varuje pred silným prúdom a skáčeme do vody. Otvára sa pred nami krásna scenéria útesov, ktoré padajú do štyridsať a niečo metrov. Viditeľnosť je excelentná, prúd minimálny. Klesáme až na plató a potom pomaly stúpame do stále väčšej a väčšej záplavy morského života. Objavujú sa karety, a loviace kranasy a na konci sa dostávame zo zákrytu útesu a narážame na silný prúd. Guid sa pridŕža rukami a postupne sa priťahuje. Je evidentné, že na kuse sa budeme musieť prekopať. Ocitáme sa v obrovských húfoch bradáčov, ktoré rovnako ako my zápasia so silným prúdom. Ešte nikdy, ani v Egypte sa mi nepodarilo urobiť tak pekné zábery týchto červených rybiek. Opäť sa schovávame za skalu, ale sme blízko pri hladine a tak snáď každých päť metrov prekonávame ďalšie úseky so silným prúdom. Je to excelentný ponor.
Po jeho skončení sa presúvame na ostrov. Domorodci nám uväzujú loď a mi sa ocitáme vo zvláštnom prostredí, medzi chlapmi, ktorí na brehu budujú snáď piaty celkom pekný prístrešok. Asi sa pripravujú na rozmach cestovného ruchu. Štyri až päť ročné deti sa medzi skalami hrajú na potápačov. Po chvíli sa objavuje žena s tanierom, na ktorom má nejaké varené korene. Usmieva sa a gestom ma ponúka. Najskôr zdvorilo odmietam, no potom mi zvedavosť nedá a ponúkam sa. Chutí to ako sladký zemiak. Zbehnú sa deti aj muži a ja pochopím, že obsah taniera je vlastne obed pre osem ľudí a už si radšej neberiem. Naopak, Miloš vyberá z ruksaku keksíky a ponúka najbližšie dievčatko. To pozrie na otca a keď ten prikývne, tak si keksík zoberie. Ide medzi ostatných a láme keksíky tak, aby sa ušlo každému. Obal ledabolo pustí na morský breh. Toto je tu jeden z civilizačných problémov. Konzumná spoločnosť im priniesla moderné potraviny, ktoré však nie sú zabalené v banánovom liste a oni nechápu, že obaly sa ako banánový list nerozložia. Všade aj na tých najodľahlejších miestach je množstvo plastových odpadkov. Vyberám z peňaženky mince a hádžem ich do vody. Decká majú z ich hľadania úžasnú zábavu.
Asi po hodine sa vraciame na loď a chystáme sa na druhý ponor. Ku skaliskám trčiacim z vody dorazili ďalšie dve lode a tak sa nás pod loďou stretá niekoľko skupín. Zrazu ma guid od cudzej skupiny intenzívne ťahá za plutvy. Nemám to rád, keď filmujem a tak ho ignorujem. Až keď sa nado mnou „zatiahlo“ začínam periférne vnímať obrovský húf kranasov, ktorý sa valí smerom po prúde k nám. Nadávam si do hlupákov, že som toho chlapíka ignoroval a držiac sa jednou rukou skaly filmujem, ale viem, že toto je pokazená príležitosť. Ešte chvíľu čakám, či sa húf neotočí a neobjaví na našej strane, ale ryby sú preč.
Opäť si užívame životom kypiaci útes a musím priznať, že dávno som taký pekný útes nevidel.
Po ponore plavba do rezortu a každodenné rituály. Obed kalamáre s vynikajúcou sladkou čili omáčkou, alebo ryžové nudle s kuracím mäsom, samozrejme pivko a potom hor sa na výlet na motorkách po ostrove. Juro dohodol návštevu domorodej dediny a následne cez prales pozdĺž potoka ku vodopádom. Tu človek pochopí, čo je život. Filipíny sú chudobná krajina. Skôr krajina s obrovskými sociálnymi rozdielmi. Ale ich život je čarovný. Často sa prichytím pri tom, že úplne vážne rozmýšľam nad tým, že kto vedie lepší život? Či oni tu, v jednoduchej bambusovo – palmovej chatrči, obklopenej palmami, banánovníkmi a ryžovými políčkami, s malým vahadlovým člnom, alebo my v Európe.
A na môj dušu, že neviem odpoveď.

Text: Jaroslav Blaško

Foto: Miloš Krištof, Juraj Veverka

01.03.2016
BaburkaModra ZonaPotapanie.bizDive 2000
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené
created by era web solutions