Potápačské safari – Červené more, november 2012

Úvod  /  Články  /  Potápačské safari – Červené more, november 2012

Človek je tvor egoistický. Od nepamäti. Potom sa však stalo, že jeden Francúz, ktorý sa volal Cousteau vymyslel aqualung a odomkol brány sveta pod vodou. Človek dostal šancu, vrátiť sa na začiatok svojho zrodu, pretože jeho životná púť začína vo vode - v lone matky. A rovnako ako v lone spojí dieťa večné puto so svojou matkou, tak aj vo svete ticha spája potápačov pevné puto priateľstva. Egoista sa mení na potápačského druha.

Nie je to len o tom, že buddy je cesta z problémov, tak to vnímame iba na úplnom začiatku. Keď sa človek stane potápačom, keď cíti vodu, vznáša sa v nekonečnom modrom priestore a užíva si stav bez tiaže, buddy je ten s ktorým sa bezprostredne o tieto úžasné zážitky delí. Spolu spoznávajú „svet ticha“ a spolu prežívajú často neuveriteľné stretnutia s jeho obyvateľmi. Potom na palubách lodí, alebo brehoch jazier znova a znova o nich vzrušene diskutujú.
Ľudia si vzájomne prajú a robia všetko pre to, aby nielen oni, ale aj ich potápačskí druhovia prežívali neopakovateľné chvíle. Keď sa táto atmosféra prenesie z vody na palubu lode, tomu sa hovorí potápačské safari.
Uprostred takejto atmosféry nás obklopuje húf delfínov a tieto divoké zvieratá prijímajú výzvu ľudí na stretnutie. Akoby si uvedomovali, že sú súčasťou jedinečného zážitku. Znova a znova plávajú od hladiny priamo k nám, pozorujú nás a opäť som v pozícii, že si netrúfam povedať, či sú viac zvedaví oni, alebo my. A keďže ľudia vo vode sú disciplinovaní a nikto sa nesnaží delfínov chytať ani naháňať, tieto nádherné a plaché tvory nás sprevádzajú pozdĺž útesu snáď pätnásť minút. Krajší úvod safari si neviem ani predstaviť. Aj starí harcovníci sú na mäkko.
Keď si Miki nešťastne vykĺbi rameno, zažívam na „mojom“ safari prvú potápačskú nehodu. Ak teda nepočítam môj, pred rokom, vykĺbený prst, ktorý mi Mahmud hneď napravil. Teraz Mahmud nemal odvahu. Otáčame loď späť do Hurghady, voláme do nemocnice a Mikiho odnáša zdravotnícky čln. Keď nám z nemocnice oznamujú, že je v poriadku, a môžu ho prepustiť, opäť bez zaváhania putujeme späť. Nikoho by sme v Egyptskej nemocnici nenechali ani o minútu dlhšie, ako je nevyhnutné. Jeden za všetkých, všetci za jedného, aj o tom je dobré safari.
Na Abu Nuhas vynechávam vraky a venujem sa Kvetke, ktorá si dokončuje kurz. Keď ku nám pripláva rodina delfínov, veľmi ľutujem že sme tam len dvaja. Smejem sa do automatiky až sa mi voda rinie do masky. Prvé, čo ma napadá, je: „Toto je šťastná baba! Kým som sa ja dočkal takéhoto stretnutia, mal som za sebou stovky ponorov.“ Musím priznať že celkom samoľúbo som sa potom vychvaľoval na lodi a snáď každému z účastníkov safari som rozprával o našom zážitku.
Tak sme naplnili jeden z našich cieľov, stretnutie s delfínmi. Tým druhým je vrak SS Thistlegorm. Aj on sa spája s Cousteaom, pretože on ho objavil. Naplniť tento cieľ je samozrejme ľahšie, lebo na rozdiel od delfínov nemôže vrak, keď už má ľudí dosť, odplávať. Stačí iba vyčkať času jak hus klasu. Ešte máme pred sebou Ras Mohammed s útesmi Shark a Jolanda, o ktorých mnohí tvrdia, že sú v Egyptskej časti Červeného mora najkrajšie. Myslím si, že poznám aj krajšie, ale pohľad na stenu, ktorá padá kolmo do osemsto metrov, je fascinujúci. Rovnako ako je fascinujúca tá záplava farieb a morského života. Plávame na rozhraní útesu a tmavomodrej hlbočiny a nechávame sa unášať vlastnou mysľou a miernym prúdom.
Napokon hľadíme z dive decku našej lode na lano, ktoré mizne v kalnej a divoko sa valiacej vode priamo pod loďou. Na jeho druhom konci leží legendárny vrak. SS Thistlegorm dám ako zvláštny príbeh, teraz chcem len povedať, že pri pohľade pod loď sa vzájomne povzbudzujeme a svorne prekonávame obavy. Aj o tom je dobré safari.
Po parádnych ponoroch sa plavíme späť na juh. Nálada na lodi graduje, zábava je úžasná. Ale ako vraví naše príslovie: „Čo sa na lodi stane, to na lodi aj zostane.“
S Kvetkou beriem do vody aj Svetlanu a Mikiho. Mám rád tú chvíľu, keď sa zo žiaka stáva potápač a práve ju s Kvetkou zažívam. Nechávam ju, nech sa hrá s vyvažovaním a vidím, ako nadšene zisťuje, čo je beztiažový stav. Sú to zatiaľ len momenty, ďalej je to len na nej. Večer prichádza krst. Dostáva s plutvou a musí piť cez šnorchel metaxu. Ďalší ponor ju beriem do člna. Odvážne sa vrhá po chrbte do vody a spolu s ostatnými si užívame hry s neuveriteľne zvedavou chobotnicou. Tá sa najskôr ramenom natiahne za Laciho bleskom a potom aj mojou rukou. Opatrne ju skúma a na naše prekvapenie mi po nej začína liezť. Kto neverí, nech tam beží. My sme tam už boli a pevne verím, že ešte veľa krát pôjdeme.
Text: D.J. (dedo Jaro)
Photo: Laci Nogaček


 

19.11.2012
BaburkaModra ZonaPotapanie.bizDive 2000
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené
created by era web solutions