Posledný skutočný kus Karibiku?

Úvod  /  Články  /  Posledný skutočný kus Karibiku?

Kuba, Jardines de la Reina 2007

Viac ako rok sme plánovali túto cestu. A keď na ňu prišla reč, tak sme vzývali všetkých svätých aby ešte nepovolali Fidela na večnosť, lebo ktovie čo sa stane, keď sa tam nahrnú Amíci.

Vďaka zriadeniu prírodnej rezervácie, obmedzeniam v turistickom ruchu a zákazu vstupu pre Kubáncov, zachoval sa v panenskej podobe rozsiahly ekosystém ostrovov, mangrovníkových porastov a útesov, ktorý sa tiahne pod južným pobrežím Kuby v dĺžke stopäťdesiat kilometrov. Meno tomuto miestu dal vraj sám Krištof Kolumbus. Kráľovnine záhrady.

Napokon nám plán skoro nevyšiel, len niekoľko dní pred našim príchodom sa oblasťou prehnala tropická búrka Noel, ktorá skoro zdevastovala jedinú potápačskú základňu na ostrovoch. Mali sme však šťastie a okrem znečisteného mora a zníženej viditeľnosti nič nenaznačovalo, že príroda tu skúšala svoju silu.

Toto územie, na polceste medzi Kubou a Kajmanskými ostrovmi je známe nielen kvalitou útesov, ale predovšetkým potápaním so žralokmi hodvábnymi a Perézovými. A to bol hlavný cieľ našej návštevy.

Po krátkom, ale veľmi intenzívnom pobyte v Havane, a päť hodinovej ceste krížom cez Kubu sme dorazili do dedinky Juraco, kde nás už čakala naša loď. Ďalších päť hodín plavby, po stále ešte rozbúrenom mori a boli sme na mieste, v zátiší mangrovníkových porastov.

Nevedeli sme si predstaviť, že na druhý deň vhupneme do vody, hemžiacej sa žralokmi.

Veľa blízkych ľudí nechápalo ako môžem podstúpiť také riziko, zatiahnuť do toho aj priateľov a zorganizovať potápanie so žralokmi. Nechcem bohorovne tvrdiť, že to nič nie je, ale každý z nás denne v rámci svojho „konzumného života“ podstupuje oveľa väčšie riziká a vôbec sa nad tým nezamýšľa.

Celkom určite sa nikto z nás nestal majstrom sveta, nepodal žiaden heroický výkon. Mali sme len to šťastie, že sme mohli z absolútne bezprostrednej blízkosti pozorovať a obdivovať majestátnych morských predátorov v ich prirodzenom prostredí. Či to bolo aj prirodzené správanie, o tom sa dá polemizovať.

Aby bolo možné potápať sa so žralokmi, bolo nevyhnutné sústrediť ich na jedno miesto. Kubáncom sa to podarilo tak, že ich začali kŕmiť. A tak sa domnievam, že žraloky si prichádzajúcu loď spájajú s možnosťou, ako jednoducho získať potravu a začnú sa zhromažďovať na mieste ponoru. Opisujú veľký kruh, ktorý sa postupne zužuje, presne vedia, kde sa nachádza potrava a oni sa k nej opatrne približujú a vyčkávajú na vhodný okamih, aby sa jej zmocnili.
Príroda to má úžasne zorganizované a tak sa každý druh týchto predátorov vyskytuje na inej lokalite. Žraloky hodvábne sa združujú skôr vo voľnej vode a stretali sme ich najmä pri hladine, najčastejšie tesne pri lodi, žraloky Perézove žijú priamo na útesoch. A bol medzi nimi ešte jeden podstatný rozdiel. Kým žralokov hodvábnych si Kubánci dovolili chytiť a otočením tela priviesť kvázi do nehybného stavu, zo žralokov Perézových mali rešpekt. Mali sme možnosť sa na vlastné oči presvedčiť, že ten rešpekt bol oprávnený.

Zdalo sa, že nám už potápanie s karibskými žralokmi zovšednelo. Akoby byť medzi desiatkou riadnych kúskov, bola tá najprirodzenejšia vec. Z času na čas bolo síce nutné použiť kameru ako štít, chrániaci pred žraločou papuľou, ale to už patrilo k týmto ponorom a súviselo skôr s tým, že som sa motal priamo pri návnade a svetlo kamery vyžarovalo vlnenie, nútiace žralokov ho preskúmať.

Elvis sa opäť vybral na lov langúst a tak pred nami plával Gualberto sám. Smerovali sme ponad piesčité dno k útesom. Bol to v ten deň už tretí ponor a tak ma celkom milo prekvapilo, keď začali v úctivej vzdialenosti krúžiť žraloky. V duchu som sa bavil nad tým, ako sme obom kubánskym guidom vždy jednoznačne odpovedali na otázku, či chceme ponory so žralokmi, alebo na útesoch. Medzitým sa kruh, ktorý vytvárali žraloky, začal pomaly zmenšovať. Čoraz častejšie a čoraz bližšie sa vynárali z rozmútenej vody. Boli opatrní. Vtom som zaregistroval nezvyčajne rýchli pohyb. Jeden so žralokov si to rozhodne namieril priamo ku Gualbertovi a narazil mu rovno do hrude. Vzápätí útočil odspodu. Gualberto zúrivo kopal plutvami a ja som nevedel, čo mám robiť. Vypol som svetlo na kamere a obzrel som sa.

V tej chvíli som sa musel zasmiať. Osem párov vytreštených očí hľadelo z masiek a nikto sa nehýbal. Žralok medzitým hnal Kubánca na hladinu. V nerovnom zápase lietali päste a Gualberto sa evidentne snažil zasiahnuť žraloka do nosa, presne v duchu všetkých rád o správaní sa pri napadnutí žralokom.

„ Predsa ho v tom nemôžem nechať“ dodával som si odvahu, prestal som filmovať a začal som stúpať.

Vtom Gualberto siahol za jacket a začal vyhadzovať ryby. Až vtedy som to celé pochopil. Žralok sa okamžite vrhol na vybojovanú korisť a nášho guida si prestal všímať. Bolo evidentné, že ani skúsenému Kubáncovi nebolo všetko jedno a opäť som sa musel v duchu zasmiať, keď mi signalizoval otázku, či som OK.

„ Ja áno, len som zvedavý, či nebudeš musieť preprať neoprén“ snažil som sa mu vysvetliť pod vodou.

Každú voľnú chvíľu sme využili na návštevu niektorého z ostrovov. Tropická vegetácia, piesočné pláže posiate mušľami, tyrkísové  lagúny v ktorých sa vyhrievali malé raje. Najprekvapujúcejšie však bolo, že jediní obyvatelia, leguány a potkanom podobné hlodavce, vôbec neboli plaché. Nechali sa kŕmiť a vďačne pózovali pred kamerami. Aj to bol dôkaz, že cez ostrovy sa ešte neprehnala pohroma menom človek.

Keď prišiel čas nášho odchodu, nikomu sa nechcelo ísť. Akokoľvek bola lákavá predstava pobytu v Trinidade a Havane, ktoré sme mali ešte pred sebou, každý chcel ešte aspoň deň zažívať tie neopísateľné pocity z potápania s karibskými žralokmi. Uvedomovali sme si, že Kubu čakajú zmeny a zmeny zasiahnu aj tento snáď posledný nefalšovaný kus Karibiku a nie je vôbec isté, či to budú zmeny k lepšiemu, teda aspoň pre prírodu. Keď sa pohla naša loď smerom k pobrežiu, ktosi povedal: „tak toto tu už páni asi nezažijeme“.

Havana je veľkolepá. Vo svojej koloniálnej nádhere, aj súčasnej chudobe. A tiež svojou kubánskou dušou, ktorej sa nedá uniknúť. Vtiahne vás do svojej atmosféry, donúti vás tancovať salsu priamo na ulici, opätovať pozdrav, koketovať s dievčatami, so smiechom sa dohadovať na cene. Každý chce na turistovi zarobiť, ale Kubánci to robia s takým šarmom, až sa vám žiada, nechať sa oklamať. A tie cigary, mojito, daikiri....! Havana je zážitok na celý život.

Text : J. Blaško, Foto : J. Blaško, E: Conrad, J: Kendra

16.01.2009

Galéria


BaburkaModra ZonaPotapanie.bizDive 2000
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené
created by era web solutions