Po minúte na hladine?

Úvod  /  Články  /  Po minúte na hladine?

Jedno zo základných potápačských pravidiel hovorí, že ak stratíme buddyho, vrátime sa na miesto, kde sme ho videli naposledy a ak ho do minúty nenájdeme, tak vystúpime na hladinu.

Počas našej potápačskej dovolenky v Chorvátsku sme sa vybrali loďou na lokalitu, ktorej vrchol bol asi v ôsmych metroch. Dno, porastené trávou, postupne klesalo do tridsiatky, kde začínala stena. Viedol som šesťčlennú skupinu. Voda studená, viditeľnosť mizerná. Ku stene sme sa dostali po siedmych minútach a cez terasy sme klesli do štyridsaťpäť metrov. Otvorila sa krásna scéna s lanami zachytenými na skalách, ktoré padali ku piesčitému dnu asi päť metrov pod nami. Keď mi počítač ukázal tri minúty do dekompresie, signalizoval som výstup. Všetci sme boli pokope, jedna baba o trochu hlbšie. Klesol som ku nej a ukázal nech začne stúpať. Ako som sa otočil, jeden potápač chýbal. Hľadel som ku hladine, ale videl som iba stúpajúce bubliny. Ešte raz som všetkých skontroloval a vrátil som sa kúsok ku stene. Nikde nikoho. Znovu som sa pozrel nad nás a potom som už zúfalo trielil k jeho buddymu. Signalizoval som: „Kde máš buddyho?“. Len sa zmetene obzeral. Plával som k najskúsenejšiemu, na kompas som mu ukázal smer k lodi, aby viedol skupinu a vrhol som sa späť ku stene.
Naskočilo mi deko a v hlave mi vrelo. Nevedel som pochopiť, ako mohol zmiznúť za snáď desať sekúnd. Riešenie som síce predpokladal na hladine, lenže čo ak sa zvrtol na opačnú stranu a stratil so stenou kontakt? Čo ak chytil kŕče, má nejaký technický, alebo zdravotný problém a leží na piesku pod stenou? Ak vystúpim na hladinu, nemám šancu spustiť sa späť presne na naše miesto ponoru a aj keď začnem stúpať, tak tam aj tak nebudem hneď. Ak je na hladine, tak to musel byť zúfalo rýchly výstup. Ale je tam loď, kapitán a jedna nepotápačka, zhodou okolností zdravotná sestrička, to musí stačiť.
„Nemôžem začať stúpať, kým si nebudem istý, že nie je pri stene, alebo na piesku pod ňou“, bolo jediné, čo som si zúfalo opakoval.
Plával som až na miesto, kde sme ku stene klesli. Ani náznak bublín. Po troch minútach pátrania som začal stúpať a opisovať kruh, aby som zachytil aj pľac ďalej od steny. Ak uvidím stúpať bubliny, spustím sa po nich. Lenže more bolo desivo prázdne.
Letel som hore, počítač vrešťal. Nedokázal som počkať kým odstojím deko. Vyletel som na hladinu. Reval som meno. Z lode mi signalizovali, že je tam. Ukázal sa mi. Vypustil som vzduch z krídla a vrátil som sa do vody, odstáť dekompresiu. Síce som ešte nevedel v akom je stave, ale ďakoval som všetkým svätým.
Kým som sa dostal na palubu, napätie povolilo. Kapitán nachystal kyslík a ja som mu kontroloval ramená a predlaktie. Žiadne príznaky dekompresnej choroby.
Ako vo väčšine prípadov, stala sa banálna sprostosť. Mal moje staré krídlo a keď som si ho kedysi chystal, dal som naň našiť ešte jeden suchý zips na zachytenie stroboskopu. Na hladine mu jeho buddy do neho zachytil vrapovú hadicu. A on nedokázal vypustiť vzduch a v tej rýchlosti už ani nedokázal zistiť, prečo mu to nejde.
Mali sme obrovské šťastie, že stúpať sme začali bez deka, aj v tom, že ten tlakový rozdiel zvládol bez straty vedomia.
A tak sme si mohli užiť nielen ponory, ale aj večery v reštaurácii u Anny-Márie, večerné chvíľky poézie, poznávanie Murteru, či zoznamovať Majku s vodným svetom.
Ale čo s tým pravidlom o tej jednej minúte?
Text: D.J. (dedo Jaro)
Photo: kolektív

21.07.2013
BaburkaModra ZonaPotapanie.bizDive 2000
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené
created by era web solutions