Ostrovy drakov

Úvod  /  Články  /  Ostrovy drakov

Naše lietadlo odletelo z Bali o dve hodiny skôr a vôbec si neviem predstaviť, čo by sa stalo, keby sme práve neboli dorazili na letisko. Jednoducho by sme neleteli. To nikto neriešil.
Skorší odlet znamenal aj náš skorší prílet na Flores a Milan, náš český sprievodca, ktorý nás vítal na letisku v Labuan Bajo, okamžite menil plán. Presun na romantickú loď Sea Lady, vybalenie, a už kreslil na tabuľu lokalitu Sebayur. Krátky brífing a boli sme vo vode. Hodinový check dive a ešte sme neboli ani vyzlečení a už nám oznamoval: „Tak přátelé, ješte stíháme Rincu, dáme si tak dvojhodinovej pochod za Varany.“

Milan do písmena napĺňal povesť akčného muža, ktorá ho predchádzala. Mne to však vyhovovalo. Bolo výborné svetlo a vždy je lepšie, keď si môžem zo záberov vyberať, ako by mi mali chýbať. A tak sme sa vydali na neplánovanú púť za dobou dávno minulou.
Domorodci ich odjakživa volajú Biawak. Najväčšie jaštery, ktoré, akoby zázrakom, prežili na planéte Zem – Varany komodské. Prvé kusy sme uvideli hneď na konci móla v Loh Buaya a vôbec sa nezdalo, že by boli nebezpeční. Zdanie však klame. Stačí jedno uhryznutie a neexistuje žiadna šanca na prežitie. Obrovský byvol vydrží v mukách tri týždne, človek ani nie sedem dní. V kancelárii rezervácie nám pridelili sprievodcu a náš pochod po ostrove Rinca sa mohol začať.
Prešli sme snáď päťsto metrov, keď náš sprievodca odbočil k dieram v zemi. Z jednej z nich vystrčila hlavu varania samica. Aby oklamala predátorov, vyhrabala niekoľko dier, ale len do jednej z nich zniesla vajcia a teraz ich strážila. Pre prípadného záujemcu, žiadna šanca na úspech.
Po pár metroch ďalší varan. Vo vysokej tráve, bez jediného pohybu, sledoval náš pochod a nebyť sprievodcu, ani si ho nevšimneme. Nasledovala malá kaluž a v nej byvol, ktorý už pocítil ostrosť a zákernosť varaních zubov. Po tele sa mu rozlievala infekcia a vystupujúce rebrá boli dôkazom jeho utrpenia. Na druhej strane úbočia sa objavili jelene, na chvíľu postáli aby vzápätí bežali ďalej.
Vyštverali sme sa z údolia a pred nami sa otvorila scenéria malých kopcov so suchým porastom trávy a kríkov, nad ktorým sa týčili nádherné vysoké palmy. Bolo obdobie sucha
a zapadajúce slnko sfarbilo ostrov do tehlovočervenej farby, čo ešte zvýrazňovalo jeho krásu.
Na hrebeni sme narazili na prekvapivo čulého varanieho samca. Kráčal po vyšliapanom chodníčku a Milan mi poradil, aby som mu postavil do cesty kameru. Vznikli tak úžasné zábery, keď varan dokonca oblizuje svojim rozoklaným jazykom môj objektív.
Teplota prekračovala 35°C a zo mňa sa lial pot tak, že som bol do nitky premočený. A tak ma veľmi potešilo, keď Milan ohlásil návrat na loď.
Sea Lady vyplávala ihneď po našom návrate. My sme po výbornej večeri chvíľu preberali s našim guidom najbližšie lokality na potápanie a potom sme si na hornej palube, v príjemnom vánku, ustlali na nocľah. Každému tvrdím, že v dusnom podpalubí spať nechcem, ale keď rozložím na posteľ kamery, púzdro, svetlá a ostatné šabrachy, tak mi iné ani nezostáva.
Slnko vyšlo ráno pred šiestou, to už som mal za sebou kávu a kapitán štartoval loď, aby sme sa presunuli na prvú lokalitu. Po pár minútach plavby loďou trhlo a naklonila sa na stranu. Vyskočili sme zo stoličiek. Milan nás upokojoval, „Jen klid, to jsme jen najeli do mořského proudu“. Nechápal som to. Napravo i naľavo bolo pokojné more, iba okolo nás sa v šírke snáď päťsto metrov valila mohutná rieka s riadnymi perejami. Pomaly som začínal chápať, čo v týchto končinách znamená, keď sa povie morský prúd.
Castle Rock, Karang Makasar, Crystal Rock, to boli prvé lokality na Komode, kde som to pochopil úplne. Malým člnom sme naplávali vždy proti prúdu pred útes a našou úlohou bolo čo najskôr sa zanoriť, tak aby nás nestrhol prúd a čo najdlhšie sa udržať v prúde pred útesom. Na začiatku ponoru sme vždy klesli do hĺbky okolo tridsať metrov. Voda pulzovala neskutočne bohatým a pestrým životom. Milióny drobných rýb a medzi nimi sa preháňali loviaci predátori. Garupy, tuniaky a žraloky boli výzvou na odpútanie sa od útesu a úmorný boj s prúdom, aby som ich dostal do kamery. Často nebolo inej pomoci, len sa rukami ťahať po útese a potom opäť bojovať s prúdom, aby som sa vrátil ku skupine. Ponor vždy končil na tej strane útesu, ktorá bola pred prúdom chránená. Aj tu bol život nadmieru bohatý, ale väčšinou bez veľkých rýb. Úplne na záver sme vystrelili bójky, nechali sme sa strhnúť prúdom a už to bolo len na posádke člna, aby nás čo najskôr vyzdvihla.
Naozaj ťažké ponory, ale tiež mimoriadne krásne. Trochu som sa na seba hneval, keď mi z druhej skupiny oznámili, že mali na ponore obrovské sépie. Vraj sa aj snažili ma upútať klepaním na potápačské fľaše, ale ja som naháňal žralokov. Veľmi som túžil tieto impozantné tvory nafilmovať a tak sme sa dohodli s Juniorom, guidom, ktorý viedol druhé družstvo, že ak ich ešte raz objaví, určite príde pre mňa.
Večer sme zakotvili v tichej zátoke a chystali sme sa na nočný ponor. Keď sa zotmelo, naskákali sme do vody. Prvých dvadsaťpäť minút nič mimoriadne, no potom to začalo. Najskôr sa objavila malá manta, potom na piesku pochodovala langusta, vzápätí sme objavili obrovskú karetu ako spí pod útesom a už som registroval Juniora, ako prudko rozhadzuje rukami. Hneď mi bolo jasné, že sú to tie obrovské sépie. Nevedel som sa od nich odtrhnúť. Iba na okamih ma odpútala ďalšia manta, ktorá mi nádherne zakrúžila pred objektívom. Namiesto dohodnutých tridsaťpäť minút sme ponor natiahli na skoro hodinu. Naše nadšenie nemalo konca.
Ďalšie dni sa na lokalitách Castle Rock, Tatawa Besar, Nisaleme, či Letuhon Corner opakovali silné prúdy, ktoré nám síce dávali zabrať, ale prinášali obrovské húfy rýb, so žralokmi, trnuchami, a tuniakmi. Najmä ja a Emilko Grofčík sme sa narobili, kým sa nám podarilo dostať väčšie ryby do záberu. Ale po dvoch – troch dňoch naše manévrovacie schopnosti rapídne stúpli a prúd prestával byť naším nepriateľom. Aj mne samému sa to zdá neuveriteľné, ale začali sme si prúdy užívať.
To, čo sme vo vode zažívali, bolo vlastne relatívne pokojné more. Potápanie v Komodských vodách totiž podliehalo režimu prílivových a odlivových prúdov a mi sme do vody vstupovali len vtedy, keď vrcholil príliv, alebo odliv. Medzi tým Milan organizoval prieniky na ostrov. Vyzbrojený mačetou nám presekával cestu húštinami, raz za papagájmi kakadu, inokedy za varanmi. Alebo sme len tak vybehli na pusté pláže, posiate bielym pieskom. Veľmi ma prekvapilo, že aj keď sme boli široko – ďaleko jediná loď a Milan veľmi dbal, aby sme nehádzali do mora žiadny odpad, boli tieto ľudoprázdne pláže, tak vzdialené od civilizácie zaplavené plastovými odpadkami. Bol to veľmi smutný pohľad a svedectvo toho ako nehorázne ničíme prírodu.
Naša plavba okolo Komoda pokračovala na južnej strane ostrova. Veľmi sme sa tešili najmä na manty na lokalitách German Flag a Manta Alley. German Flag je vlastne skala nad morom, ktorej jednotlivé vrstvy sú vo farbách nemeckej zástavy. Opäť sme naskákali do prúdu a nechali sme sa unášať. Po pár metroch sa z nie príliš čistej vody začali vynárať siluety mánt. Boli majestátne, niektoré dokonca aj odspodu celé čierne, rozpätie mali aj päť metrov a ako na potvoru skoro vždy plávali proti prúdu. A tak som opäť a opäť vyrážal za nimi, odhadoval, čo asi urobia, aby som sa k nim čo najviac priblížil. Našťastie, lokalita bola plytká a keď som sa potreboval vydýchať, nestálo ma to veľa vzduchu. Miestami sa aj medzi mantami našla herečka, ktorá na pár okamihov postála, nechala ma priplávať, alebo sa otočila po prúde a spolu nás unášala voda. Boli to najkrajšie okamihy nášho safari.
Na posledný deň sme si naplánovali návštevu dediny morských cigáňov a tak sme odpoludnia vplávali do zátoky v jej blízkosti. Za niekoľko okamžikov sme boli obklopení domorodými člnmi. Každý z domorodcov sa načahoval ponad palubu s rukami plnými perlových náhrdelníkov a drevených varanov. Začalo vyjednávanie o ceny, ktoré už na jeho začiatku boli smiešne nízke. Po „nákupoch“ sme zorganizovali preteky na vodných kajakoch a potom vodné lyžovanie.
Ráno ako vždy som vstal s východom slnka. Nad morom sa vznášal zvuk motora domorodého člna pa-pa-pa-pa-pa. Ako som si zapaľoval cigaretu upútal moju pozornosť hlasný výdych. Dobre ten zvuk poznám z Mexika, pribehol som na okraj paluby a čumel na hladinu. Nikde nič, len asi dvesto metrov od lode na nej plávalo niečo malé a čierne. Nedalo sa rozoznať, čo to je. Odrazu to niečo začalo rásť a rásť a ja som neveriacky hľadel na chrbát veľryby. Začal som budiť Juniora. Vyskočil, pozrel na more a zašepkal „vorvaň“. Okamžite bežal do kajuty zobudiť Milana, ja do podpalubia našich. Milan nechcel uveriť: „Jsi blázen vole, kde by se tu vorvaň vzal?“ Predsa len vyšiel pred kapitánsky mostík, práve vo chvíli, keď sa veľryba znova objavila na hladine.
„Do člunu, do člunu!“ začal revať od vzrušenia a my sme naskákali cez zábradlie lode a okamžite vyrazili. Ako sa ukázalo bola to samica s mláďaťom a keďže mláďa sa musí chodiť nadýchnuť oveľa častejšie, mali sme ich neustále pred sebou, niekedy na vzdialenosť dvadsať metrov. Milan, ktorý organizuje špeciálne safari za týmito cicavcami na Alor a Lamaleru, ktoré zďaleka nie vždy sú úspešné, len nechápavo krútil hlavou.
Asi po hodine sme sa vrátili na loď. Pred návštevou dediny sme chceli ísť pozrieť kolóniu Kalonov, obrovských netopierov s rozpätím krídel trištvrte metra. Po ceste sme vplávali do húfu delfínov, ktorý mohol mať tak päťsto kusov. No bolo to neskutočné ráno.
V dedine morských cigáňov vyvolal náš príchod veľké vzrušenie. Malé deti volali: „Mistr foto, foto!“ a stavali sa pred objektív, ich otcovia náhlivo vyberali šnúry s perlami a vyrezávaných varanov. Matky si napochytro upravovali vlasy a postrkovali deti, aby nás nahovorili na fotografovanie. Najskôr som si myslel, že to robia preto, aby sme im zaplatili, ale oni len chceli vidieť svoj obrázok na našich displejoch.
Milan na moju žiadosť vybavil so starostom návštevu školy. Deti v uniformách mali obrovskú radosť. Keď nás uvideli na dvore, vybehli z tried a mladý učiteľ mal čo robiť, aby ich dostal späť. Vstúpili sme do triedy a keď sa učiteľovi podarilo decká utíšiť, zaspievali nám niekoľko ich piesní. Bolo to dojímavé. Na oplátku chceli, aby sme im zaspievali my a tak som spustil „Na tej Detve“ a zožal som búrlivý potlesk.
Zo školy sme si išli pozrieť dedinu. Ich chatrče boli veľmi jednoduché, pre našinca tam vládol neporiadok, ale deti boli celkom čisté a všetci boli veľmi milí. Nebol problém filmovať, alebo fotografovať čokoľvek, stačilo sa len usmievať. Oni sa usmievali tiež. Našu pozornosť upútal rybár, ktorý niesol čerstvo uloveného mladého žraloka. Zastal pred svojim domom a jeho žena nám posunkami naznačovala, ako sa dnes dobre najedia. Až do člna nás sprevádzal húf mužov a neúnavne nám ponúkali perly a drevené výrobky. Boli sme, ktovie na ako dlho, ich jediný zdroj príjmov.
O desiatej sme boli späť na lodi. Za pár hodín sme toho zažili toľko, čo niekto nezažije ani za týždeň dovolenky a to nás ešte čakali ponory a ďalšia návšteva ostrova Rinca s jeho predhistorickými obyvateľmi a potom posledný večer na Sea Lady. Potom už len smutné ráno, kedy sa nikomu z nás nechcelo opustiť loď, v pozadí so suchými ostrovmi posiatymi palmami a mangrovami.

19.11.2009

Galéria


BaburkaModra ZonaPotapanie.bizDive 2000
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené
created by era web solutions