Ostrov zlých duchov, pre časopis Forbes

Úvod  /  Články  /  Ostrov zlých duchov, pre časopis Forbes

Ostrov zlých duchov, článok pre časopis Forbes. Jedna z najúžasnejších vecí na našej planéte je rôznorodosť ľudských kultúr...

 

Ak ste presvedčení, že ste neomylne dospeli k poznaniu podstaty života, tak stačí preletieť pár tisíc kilometrov a ocitnete sa vo svete, kde milióny iných ľudí dospeli k úplne odlišnému poznaniu.

Potom máte dve možnosti. Naduto dávať všetkým najavo, že ich považujete za primitívov, alebo sa zamyslieť. No a ak ste sa práve ocitli v Indonézii, tak si musíte dávať pozor, aby Vás z toho zamýšľania nerozbolela hlava. Pôvodnými obyvateľmi Indonézie boli hinduisti a keď ju dobili moslimovia, tak sa utiahli na Bali a zopár menších okolitých ostrovov. Izolovaní tu rozvíjali svoje náboženstvo, ktoré je zmesou hinduizmu, tradície uctievania predkov a animizmu, viery, že všetko živé aj neživé má svojho ducha. Vznikol tak mystický svet plný bohov a dobrých i zlých duchov. Balijčania veria, že všetko riadi boh Sanghyang Widi Wasa a že neustále prebieha boj medzi dobrom (dharmou) a zlom (adharmou) a tieto sily sú prítomné vo všetkom. V ľuďoch, zvieratách, rastlinách, ale aj v kameňoch, či iných neživých predmetoch. Ich každodenné životy sa riadia náboženskými obradmi, ktorých zmyslom je získať si priazeň bohov a duchov. Všetkých. Je jedno, či dobrých, alebo zlých. Všetkým bohom, duchom, ale aj duchom svojich predkov prinášajú každý deň obetu. Malú ryžou, kvetmi a vonnými tyčinkami naplnenú misku, upletenú z bambusových listov. Tie misky sú všade. Sú nimi posiate nielen chrámy a svätyne, ktorých sú na ostrove tisíce, ale sú aj na chodníkoch pred obchodmi, bankami, či úradmi. Dokonca aj v autách a aj pred policajnou stanicou. Sú neoddeliteľnou súčasťou koloritu ostrova a sú protikladom rozmáhajúcej sa konzumnej spoločnosti. Akoby na Bali vzájomne súperili dva svety. Hoci neviem, či práve súperili je vhodný výraz. Zdá sa, že domácim vôbec neprekáža, aby prijali konzumnú spoločnosť a pritom si zachovali hinduistický pohľad na svet. To iba návštevník si neustále musí dávať pozor na to, kam stúpa.

Okrem misiek každého na Bali upútajú tiež malé domčeky na stĺpoch, ktorými sú posiate záhrady domov. Sú to vlastne príbytky, ktoré Balijčania postavili pre svojich zosnulých predkov. Sú vyústením jedinečného pohrebného rituálu a do tohto domčeka vložia uhlíky zo spopolneného tela. To aby vedel, kde je jeho miesto. Duchovia mŕtvych príbuzných tak majú svoj domov a nezdržujú sa v normálnom dome, či nemusia blúdiť po ostrove.

Toto videnie sveta hlboko zakorenilo v balijskej  mentalite. Sú pokorní a majú v úcte všetko živé i neživé. Sú tiež mimoriadne priateľský a ochotní pomôcť. Máme možnosť, presvedčiť sa o tom na každom kroku. Keď nás vidia, ako cez plot filmujeme ich záhradu posiatu domčekmi, volajú nás k sebe domov. Ochotne vysvetľujú, pre ktorých predkov postavili tie malé príbytky a nezabudnú sa pritom pochváliť rodinnou svätyňou. Všade sú naukladané obetné misky a horiace vonné tyčinky. Nič od nás nechcú, nič nám nevnucujú, iba sa delia o svoj spôsob života.

Odkedy si Indonézsky hinduisti vybrali za svoj domov Bali, odvtedy platí, že zlí duchovia sídlia na ostrove Nusa Penida. Je to bývalá trestanecká kolónia, vzdialená od Bali iba hodinu plavby. A keďže každý Balijčan chce byť zadobre aj so zlými duchmi, tak aspoň jedenkrát do roka cestuje na Nusa Penidu, aby si ich získal. Vďaka svojej povesti je ostrov pokojné tiché miesto, bez diskoték a supermarketov. Domorodci sa tu venujú najmä pestovaniu ryže a pobrežie ostrova nelemujú turistické centrá, ale malé políčka s morskými riasami.

Zlá povesť ostrova súvisí aj s tým, že z juhu ho lemujú vysoké, neprístupné bralá, na ktoré neustále búši morský príboj a celý ostrov obtekajú divoké a nevypočítateľné morské prúdy. Obrovskú silu morských prúdov bohužiaľ potvrdil aj osud dvoch českých turistov, ktorí sa vybrali na Nusa Penidu potápať. Keď sa oddelili od skupiny, strhol ich prúd tak silný, že stačilo pár minút a stratili sa z dohľadu potápačského člna. Jeden z nich mal to šťastie, že ho o dva dni našli indonézsky rybári dvestopäťdesiat kilometrov od Nusa Penidy. Ten druhý už také šťastie nemal. Pre domorodcov to bol jasný dôkaz toho, že zaúradovali zlí duchovia sídliaci na ostrove.

Vody Nusa Penidy sú výnimočné aj tým, že v období medzi júlom a októbrom sú asi najlepším miestom na svete, kde možno pozorovať jednu z najzvláštnejších rýb svetových oceánov Mesačníka svietivého – Mola Mola. A práve túžba stretnúť a nafilmovať pod hladinou Balijského mora mesačníka, privádza do týchto končín aj nás. Pri prvej návšteve sedem dní skúšame tie najznámejšie potápačské lokality, no naše úsilie je márne. Napriek priaznivému obdobiu, po mesačníkoch niet ani stopy.  

Namiesto pohľadu na mesačníka denne vídame iba bizarné, až desivé sochy zlých duchov v niekoľkých chrámoch, rozmiestnených po ostrove. Namiesto nadšenia zo zvláštneho stretnutia so zvláštnou rybou, nás opantáva mystická atmosféra ostrova. Zažívame síce úchvatné potápanie s mantami, ale zažívame tiež potrhané očné žilky Tomáša, ktorý zabudol v potápačskej maske vyrovnať tlak, či panický strach Andreja z obrovského pavúka, ktorý ho v noci pripravil o spánok a z ktorého sa napokon vo svetle potápačskej baterky, pretože elektrina sa tu vyrába agregátmi a tie v moci nepracujú, vykľul asi štyridsať centimetrový krab. Prestáva pracovať podvodné puzdro a Jozef s Emilom sa nám pri jednom z výletov strácajú v pralese. Zažívame tiež povestné morské prúdy, ktoré nás rozmetajú po hladine na stovky metrov, ale tiež prúd, ktorý tečie od hladiny dole do morskej hlbočiny a sme doslova nútení, štverať sa hore útesom, zatiaľ čo bubliny ktoré vydychujeme, miznú v tmavej modrej pod nami.

Medzi nás a tento ostrov sa vkradlo nepochopenie. Napriek srdečnosti miestnych, ktorý nás zďaleka zdravia všade, kam prídeme a sú zvedaví, odkiaľ a prečo sme sa tu vzali. Síce málokto vie, kde sa nachádza Slovensko, ale o to ochotnejšie nám radia, čo by sme mali vidieť a nezištne nás sprevádzajú, aby sme nezablúdili. Nič nechcú ani za pomoc pri oprave podvodného puzdra na kameru. Tu sa pomoc chápe úplne inak. Ale pomôcť nám s mesačníkmi nedokážu ani oni.

Stovky príhod s morskými živočíchmi v mnohých končinách sveta ma presvedčili o tom, že existuje aj neverbálne komunikácia. Verím, že kedysi našich predkov spájalo s prírodou silné puto a verím, že pobyt vo vode aj mne pomáha viac prírode rozumieť. Na „ostrove zlých duchov“ mi to však nefunguje. Keď skončíme posledný ponor, nemám do môjho príbehu ani jeden záber tejto úchvatnej ryby.

Keď už je očistený a zabalený náš potápačský výstroj a ja kráčam po uzučkej asfaltke susednej dediny, vidím mladé dievča, ako ukladá obety do tých malých domčekov v záhrade. V tom momente cítim, že sa čosi mení. Akoby si všetci tí duchovia, čo obývajú ostrov povedali, že by som mal dostať ešte šancu. Viem, čo musím urobiť.

Idem za majiteľkou potápačského centra s otázkou:

„O koľkej hodine sa zajtra vraciame na Bali?“

„Kedy chceš. Môžete ísť ráno, ale aj popoludní.“

Na otázku, či by sme nasledujúci deň nemohli posunúť náš odchod na Bali tak, aby sme sa ešte raz mohli pokúsiť mesačníka nájsť, odpovedá: „Keď si zaplatíte ponor, prečo nie?“

„OK, mi pôjdeme! Len prosím ťa zavolaj kapitánovi člna, aby priniesol misku s obetou.“ Odpovedám a bez ohľadu na čudný výraz v jej tvári to opakujem dovtedy, kým nevezme do ruky telefón a nevolá.

Ráno sa kapitán člna usmieva od ucha k uchu, keď mi odovzdáva malú misku naplnenú ryžou a kvetmi.

Vyrážame na lokalitu Crystal. Počas pobytu sme tu už štvrtý krát, ale dnes je všetko akési iné. Kladiem misku na hladinu mora a začíname zostup. Klesáme do štyridsať metrov, keď v hĺbke pod nami vidím akýsi fľak. Vydychujem všetok vzduch z pľúc, klesám a z hlbín mora priamo ku mne pláva asi dva a pol metrový mesačník.

Text: Jaroslav Blaško, Foto: Jaroslav Blaško, Monika Schniererová, Hugo Kaelen

 

08.09.2016
BaburkaModra ZonaPotapanie.bizDive 2000
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené
created by era web solutions