Osemdesiat sekúnd

Úvod  /  Články  /  Osemdesiat sekúnd

Neviem, či to čo práve zažívam trvá viac ako osemdesiat sekúnd. Katka Linczényiová priam nadpozemsky klesá od hladiny ku mne. Najskôr sa vlní a keď stratí vztlak, tak iba raz mocne zaberie rukami a nasleduje voľný pád.

Ja zovieram kameru, aby som nerozkýval obraz a zadržujem dych, aby som v zábere nemal bubliny. V šesťdesiatich štyroch metroch sa zastavuje, pomaly sa otáča a znova sa rozvlní smerom ku hladine. Žasnem nad tým, s akou ľahkosťou to dokáže. Cítim, že musím vydýchnuť, lebo začínam stúpať, len čakám, kým sa Katka dostane až ku hladine. Vydychujem, vypúšťam krídlo a zastavujem výstup. Som na jednom z najmagickejších potápačských miest na svete, pod Arch v Dahabskej Blue Hole a ovládajú ma nekonečné emócie. Viem, že digitálna karta v mojej kamere ukrýva skvelý záber. A iba zopár ľudí vie, čo som musel všetko preskákať, aby som sa pripravil tak, že som ho bol schopný zrealizovať. Žiadny môj filmový projekt nekládol na mňa tak vysoké nároky. Dokonca boli chvíle, keď som si musel pripustiť, že nie som až taký skvelý potápač. Musel som donútiť štyri stage fľaše, že s nimi budem robiť čo ja chcem a nie naopak. Pri príprave „Na dno“ som však stretol skvelých ľudí, ktorí ma veľa naučili a aj mi nezištne pomohli. Ešte nás čaká filmovanie v podstatne väčšej hĺbke, ale teraz už viem, že sme pripravení.
Otáčam sa ku stene, mávam so zovretou päsťou nad hlavou smerom k tým, ktorí mi istia chrbát. Monika aj Peter už začali pomaly stúpať. Ja musím čakať ešte ďalších pätnásť minút, kým sa Katka pripraví a celý záber zopakujeme. Z tej hĺbky nedokážem zaregistrovať, že ju na dva pokusy nepúšťa ucho a môj čas sa predlžuje.
Katka stále neprichádza, tak sa obraciam opäť ku stene. Moniku ani Petra už nevidím. Začínam stúpať. Trimix mi rýchlo ubúda, budem musieť počkať v menšej hĺbke. Zhruba z 50 metrov zazriem najskôr ich bubliny a vzápätí aj ich. Bavím sa na tom, že neviem rozoznať kto je kto. Je neuveriteľné čo Monika za posledné mesiace dokázala. Ako ju freediving s Katkou a túžba byť súčasťou tohto projektu motivovali. Napokon ich rozoznávam podľa držania rúk a toho, že Monika má o jednu stage viac.
Prichádza Sisa, ktorá čakala na hladine dvadsať minút, aby sme sa stretli v štyridsiatke. Dúfam, že aj dnes urobí také skvelé fotografie ako predvčerom. Vtom Katka pláva dolu. Kopem ku lanu, klesám spolu s ňou a keď sa otáča, tak s ňou na kuse stúpam. Periférne sledujem počítač a v štyridsiatich dvoch metroch zastavujem. Netuším, čo na to hélium v mojej krvi, s týmto nemám žiadnu skúsenosť.
Začínam pomalý výstup. V dvadsať jeden metroch ma čakajú Peter s Monikou. Beriem od Moniky stage po trimixe, zapínam si ju a prechádzam na Nitrox 50. Ťahám za hadicu a – nič. Čosi ju drží. Veľmi mi to pripomína jeden tréning s Mazecom a Zuzkou. Odopínam spodnú karabínu a vyťahujem spoza nej hadicu.
Vraciam sa ku lanu a vlastne celú dekompresiu na Nitrox 50 filmujem. Katka aj so svojim priateľom Adamom plávajú medzi nami a sú z toho skvelé scény.
Posledných desať minút dekompresie trávim pri klaunoch, ktorí majú pri vstupe do Blue Hole nakladené ikry. Obetavo ich chránia a ako náhle sa priblížim s rukou, najskôr Nemo a vzápätí aj pani Nemová zahryznú do rukavice a o dušu mixujú.
Po osemdesiatich dvoch minútach vystupujeme z vody. Opäť raz iní, ako sme do nej vstúpili.

Text: J. Blaško, Foto:Sisa Bátorová

13.10.2014
BaburkaModra ZonaPotapanie.bizDive 2000
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené
created by era web solutions