Na dne Blue Hole – 102m

Úvod  /  Články  /  Na dne Blue Hole – 102m

Na hladine kývam Bohušovi. Má ešte päť minút na to, aby sa ponoril za mnou. Pred dvomi hodinami som skončil filmovanie v The Bells s Katkou Linczényiovou a nafilmovali sme nádherné zábery.

Ako vždy sa môj program v Dahabe kompletne zmenil a teraz mám konečne čas iba sám pre seba. Teda do návratu do päťdesiat päť metrov, kde sa máme s Bohušom stretnúť. Mesiace trénujem, aby som sa pripravil na filmovanie v sto metroch a teraz je jedným z mojich cieľov v Dahabe pokúsiť sa o túto hĺbku. Ala mi večer nafúkal do dvojičiek trimix s o percento nižším podielom kyslíku ako som chcel a tak ma moja bootom zmes pri parciálnom tlaku 1,6 pustí do 104 metrov. Nič však nemienim siliť, uvidím, ako sa budem cítiť. Ak nie dnes, tak zajtra. Beriem si automatiku od stage, vypúšťam krídlo a začínam klesať. Prvý krát odkedy sem chodím, sa otáčam k Arch chrbtom. Teraz ma zaujíma viac niečo iné. Konečne uvidím dno Blue Hole. Koralová stena klesá kolmo dole, potom sa v nej objavuje pieskový jazyk pozdĺž ktorého padám. V štyridsiatich piatich metroch prechádzam na dvojičky, prestavujem zmes v počítači a plynule pokračujem v zostupe. Míňam šesťdesiatku a pod sebou vidím biele pieskové dno. Otáčam sa a plávam dole strmým svahom smerom k Arch. Sedemdesiat, sedemdesiat päť. Na hrane viditeľnosti sa predo mnou majestátne týči Arch Blue Hole. Je úplne iná, ako ju poznám. A úplne iná, ako ju zvyknem kresliť na naše „dahabské“ tričká. V skutočnosti je oveľa veľkolepejšia. V osemdesiatke sa dofukujem. Spod brány ku mne plávajú veľké tuniaky. Sú ako uvítací výbor. Sledujem, ako krúžia a som rozhodnutý, že idem ďalej. Osemdesiat päť, deväťdesiat. Magická modrá brána, sa teraz vypína päťdesiat metrov priamo nado mnou. Akoby bola vstupom do iného sveta. Napokon tabuľky na skale nad hladinou s menami tých, ktorí tadiaľto išli posledný krát, svedčia o tom, že to nie je až tak za vlasy pritiahnuté prirovnanie. Svah pod ňou ďalej prudko klesá a stráca sa v tmavnúcej hlbočine. Je to nezabudnuteľný obraz. Žiadne miesto pod vodou som tak netúžil vidieť, ako toto. Vydychujem a pár krát ešte kopnem. Deväťdesiat šesť. Podo mnou je malá terasa, tam sa otočím. Zastavujem a počítač ukazuje stodva metrov. Vždy som si vravel, že by som musel mať naozaj dobrý motív, aby som sa do takýchto hĺbok vydal. Teraz ho mám a teraz aj viem, čo to znamená pripraviť sa tak, aby som to zvládol. Klamal by som, keby som nepriznal, že po mesiacoch príprav som na tento moment často myslel. Samozrejme som nadšený. Snažím sa všetko zafixovať v pamäti. Určite sa sem ešte vrátim. Začínam stúpať. Najskôr nad dnom posiatym opaskami s olovom a inými potápačskými a freediverskými šabrachmi, potom sa otáčam a stúpam pozdĺž útesu. Bohuš ma už určite čaká. Zastavujem na deep stop v sedemdesiatdva. Dno mizne. Nikoho nad sebou nevidím. Máme sa stretnúť pri Arch a tak stúpam pozdĺž jej ľavej steny. V päťdesiatich piatich metroch máme naplánovaných osem minút. Času na to aby sme sa našli, máme dosť. Keď som tam, registrujem, že za chrbtom mi niekto dýcha a útes vedľa mňa osvetľuje svetlo. To je signál od Bohuša. Otáčam sa a ukazujem pod Arch. Ďalej plávame vo dvojici. Toto už poznám. Vrchol brány, na ktorý som ešte pred chvíľou hľadel z hĺbky o päťdesiat metrov väčšej, je teraz nad našimi hlavami. Pred ponorom sme sa dohodli, že dekompresiu urobíme vo vnútri Blue Hole, preto sa pred koncom obraciame a vraciame sa späť. Stúpame do tridsaťšesť. Tam mám ďalší deep stop a prechádzam na stage. Dvadsať jedna - switch na EAN 50. Ukazujem Bohušovi počítač. Neveriacky krúti hlavou. Šesť - switch na kyslík. Hľadím ku hladine a nevidím výstup z Blue Hole. Pozerám na kompas a je jasné, že sme ho už preplávali. Na jeho hľadanie však máme času dosť. Plávame späť, až kým uvidím malý stĺp so sasankou a klaunami. Aj tých už poznám. Neviem sa dočkať, kedy mi naskočí deko v troch metroch. Nasledujú nekonečné hry. Títo klauni sú nejakí usilovní, opäť majú nakladené ikry a opäť ma zúrivo kmášu za rukavicu. Trochu ma hryzie svedomie, lebo som nedodržal pôvodný plán ponoru. Ospravedlňujem sám seba, že keby nie dnes, išiel by som zajtra. Je pravda, že s inými plynmi. Ale aj teraz som mal všetko dobre spočítané. Stále cítim rešpekt k „svetu ticha“ a práve preto som veľa trénoval, počítal a hovoril s ľuďmi, ktorí o hlbokých ponoroch niečo vedia. Keby som pocítil čo len malý náznak niektorého z možných problémov, bol by som sa otočil. Celý čas som však bol v pohode. Vypúšťam deko bóju, aby Balu na brehu vedel, že už budeme končiť a prišiel pre stage a twinset. Ešte posledných desať minút dekompresie a konečne vystupujeme z vody. Na hladine zo seba všetko zhadzujem. Nechcem sa namáhať, mohol by som chytiť dekompresnú chorobu. Prezliekam sa a sadám si do pelešárne. Čakám, či sa predsa len nedostavia príznaky ľahkej dekompresie. Nič sa však nedeje. Žiadne fľaky, žiadne svrbenie. Vlastne až teraz ten ponor končí. Viem, že nafilmovať scénu s Katkou vo voľnej vode bude oveľa náročnejšie a aby som bol naozaj pripravený, ešte budem musieť takýchto ponorov absolvovať niekoľko.

Text: Jaroslav Blaško, Ilustračné foto: Sisa Bátorová

 

05.12.2014
BaburkaModra ZonaPotapanie.bizDive 2000
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené
created by era web solutions