Moje smutné ukulele.

Úvod  /  Články  /  Moje smutné ukulele.

Po výlete na Bali ma bolia nohy ako psa, ale musím splniť plán, ktorý sme si dali ešte doma.
Prechádzam všetky obchody s hudobnými nástrojmi, ktoré v Kuta poznám. Ukulele, ktoré sme tu obdivovali s Lacom Krumpálom pred rokom, nikde nemajú.

Ale padlo mi do oka iné a tak zvieram v rukách maličkú „gitaru“ o ktorej už viem, že pôjde so mnou na Slovensko a ak mi to naozaj vydrží, tak aj na všetky ďalšie safari. Cena je však privysoká a tak sa tvárim, že mi je ľahostajné.
Som sám. Dievčatá, ktoré som pred chvíľou stretol, práve s hurónskym smiechom opustili jeden z obchodov a nadšene mi ukazovali výsledky nákupnej horúčky. Chlapi sú kdesi na pive. Mali sme tu byť dvaja. Detinský nápad zapáliť si cigaretu na toalete lietadla však spôsobil, že nám dvoch členov safari zadržali na letisku v Dohe. Nepomohlo ani dlhé vyjednávanie so šéfom security, ani následné hľadanie riešení ako ich dostať včas na Bali, aby stihli náš let na Flores, ani prebdená noc a dlhé čakanie na spojenie. Rozhodli sa vrátiť a v tejto chvíli sú už obaja na ceste späť do Viedne. Už viem, že sa budem učiť hru na ukulele sám.
Pýtam sa predavača na jeho najnižšiu cenu a vraciam mu nástroj v pevnej viere, že za tú chvíľku, kým budem hrať divadlo, po ňom nikto nesiahne. Iné už nechcem. Odchádzam z obchodu, mám ešte asi pol hodiny času do večere. Volá ma späť. Začíname vyjednávať. Napokon spokojný opúšťam obchod s nástrojom v ruke.
Ukulele bolo prvé, čo rozosmialo Juniora po prílete na Flores. Je to vždy krásne, keď sa stretajú potápačskí druhovia. Spoločne prežité chvíle sú silné a spájajú nás, akoby sme sa rozišli včera. Viem, že sa môžem na neho vo všetkom spoľahnúť a viem že sa vzájomne rešpektujeme. Naloďujeme sa na Sea Lady a okamžite vyplávame. Za pár hodín kotvíme na severe Komoda. Všetci sa rýchlo udomácňujú. Nikto nechce spať v kajute a tak si ustielame pod prístreškom na hornej palube. Napätie z letu povoľuje.
Ráno nás budí ostré slnko. Robíme check dive a potom už vyrážame na manty. Nechávame sa niesť silným prúdom ponad koralovú drť, ktorá je dôsledkom nelegálneho lovu pomocou dynamitu. Je to smutný pohľad. Mnohí sa to síce snažia zľahčiť tým, že je to dôsledok tsunami, ale pravda je taká, že keď sa sem prisťahovali trestanci z Floresu, začali podľa vzoru bielych kolonizátorov bezohľadne ničiť prírodné zdroje. Lov rýb dynamitom a kyanidom bol podnetom na rozšírenie národného parku aj na vody v okolí ostrovov Komodo a Rinca.
Teraz drť osídlili rybky čističe a tak toto miesto využívajú manty, aby sa zbavili parazitov. Netrvá dlho a na hrane viditeľnosti sa objavujú majestátne siluety. Plávajú proti prúdu, teda priamo k nám a my sa najskôr snažíme spomaliť a keď sú pri nás, tak sa márne pokúšame udržať ich tempo. Stretnúť pod vodou manty je vždy jedinečný zážitok a pre všetkých okrem Juniora, Jusufa, nášho druhého guida a mňa je to po prvý krát v živote. Nadšenie je obrovské. Doberáme si Kvetku, že normálny potápač na takúto chvíľu potrebuje desiatky až stovky ponorov. Ona je však dieťaťom šťasteny, pretože pri druhom ponore v živote ju obklopili delfíny a ešte ich nemá ani dvadsať a už sa potápala s mantami.
Ďalší ponor dávame na Castle Rock. Junior starostlivo zvažuje kedy pôjdeme do vody, pretože prúdy sú tu naozaj divoké. Nechceme sa im úplne vyhnúť, lebo prinášajú záplavu života, ale v žiadnom prípade nechceme ísť do vody, keď bude prúd najsilnejší. To je aj pri pohľade z hladiny jasné, že sa to nedá zvládnuť. Napokon sa zanárame zo severnej strany a padáme pred štyri homoly do prúdu. Vítajú nás obrovské húfy netopiernikov, kranasov, bodlokov a voda doslova vrie životom. Indonézske koralové záhrady prekypujú rôznorodosťou života asi najviac na svete.
Klesáme až k piesčitému dnu, kde vyčkávajú na silnejší prúd žraloky. Lenivo opúšťajú svoje stanovištia na piesku a potom nás sprevádzajú temer počas celého ponoru. V jednom momente si uvedomujem, že spolu s nami je v štyridsiatke aj Kvetka, ktorej sme na tento ponor pridelili Jusufa. Obdivujem jej odvahu, ale aj evidentnú pohodu pod vodou. Na jej počet ponorov niečo naozaj výnimočné.
Všetci sme ponormi nadšení a tí, ktorí prvý krát v živote videli manty kupujú ostatným, teda mne a Juniorovi po pive. Dostávame dobrý základ pre nasledujúci večierok. Hudba znie loďou až do polnoci, kým nevypnú generátor.
Ďalší deň začíname opäť na Castle Rock, rovnako hlboký ponor dávame aj na Batu Bolong a potápanie končíme na Tatawa Besar s korytnačkami a obrovskými sépiami. Medzi ponormi si každý užíva nádhernú prírodu a teplé more kúpaním, výletmi na ostrovy a plavbou na kajakoch. Ja zahajujem dvojfázový tréning hry na ukulele. Moje hrubé prsty iba s námahou dokážem poskladať na úzky pražec a brušká ma bolia od strún, ale s Juniorom plánujeme pirátsky večer a tam budem mať prvé „vystúpenie“. Za dvoch.
Pokračovanie nabudúce.

Text: D.J. (dedo Jaro)
Photo: Monika Schniererová
Videophoto: D.J.

 

10.05.2013
BaburkaModra ZonaPotapanie.bizDive 2000
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené
created by era web solutions