Mária Chovanová „Kvapka v mori“

Úvod  /  Články  /  Mária Chovanová „Kvapka v mori“

Vianoce sa pomaly blížili a tak mi napadlo spraviť si poriadok na povale. Hordy prachu a starých vecí sa tam kopili takmer už tretiu generáciu.

Bola to príjemná forma oddychu, pri ktorej som sa cítil ako malý, desaťročný chlapec, hľadajúci tajomný poklad v podkroví domu prarodičov.
Keď sa nad mojou hlavou rozsvietila malá žiarovka a osvetlila tmavú miestnosť, zrak mi padol na hŕbu nábytku, starých skríň a zásuviek, nepekného koženého kresla špinavo béžovej farby, ktorý bol kedysi ešte bieloskvúci. Všetko pozostatky minulosti, hmlisté spomienky na mojich prastarých rodičov, s ktorými som ako dieťa trávil veľa času. Zrak mi padol na veľkú dubovú skriňu, kde boli ukryté poklady po prastarom otcovi - stredne veľká truhlička plná rozličných odznakov, dokumentov a jeho starých denníkov. Celý život som si nenašiel chvíľu času na prečítanie. Dnes bola vhodná doba. Vianoce som tentoraz trávil sám a tak mi nič nebránilo usadiť sa na gauč so šálkou čaju a malou kôpkou týchto zápiskov. Sfúkol som prach z prvej knižky a otvoril zažltnuté stránky. Bol to denník z jeho študentských čias.
Môj prastarý otec trávil veľa času sám, pretože jeho rodičia – tak ako moji - pracovali často celé dni. Boli geológovia a niekoľkotýždňové pracovné cesty boli na ich dennom poriadku.Napriek tomu si ich veľmi vážil a snažil sa naplniť ich náročné očakávania. Skončil vysokú školu, no nestal sa geológom, ale právnikom. Avšak o geológii vedel veľa, pretože z nudy si čítal náučnú literatúru. Jeho poznámky v denníku sa často vracali späť k tejto téme. Písal referáty, eseje, úvahy... Vždy a znovu sa vracajúc k myšlienke, ktorú jeho otec hlásal asi tak často ako mu s ľútosťou oznamoval, že kvôli práci musí zrušiť plány na leto. Bola napísaná pod krajom. "Udržateľný rozvoj neznamená, že sme zdedili Zem od našich rodičov, ale že sme si ju požičali od našich detí." Napísal ju tam ešte v časoch, keď sa splachovalo a sprchovalo pitnou vodou. Napísal ju ešte v časoch, keď na nedostatok vody umierali len deti v Afrike a v dobe, kde ľudia nepremýšľali nad tým, že aj ich sa to raz bude týkať. Pohľad mi skĺzol nižšie a slová napísané roztraseným rukopisom ma zaboleli
akoby sa týkali priamo mňa.
"Len dve veci sú nekonečné. Vesmír a ľudská hlúposť. Pri tej prvej si však nie som taký istý. Povedal Albert Einstein a mal obrovskú pravdu. Smutné však je, že museli prejsť celé desaťročia, kým to boli schopní pochopiť aj ostatní. Avšak neskoro. Príliš neskoro. Dnes môžeme len horekovať a pýtať sa samých seba, prečo sme nekonali skôr? Ľudská hlúposť je však nekonečná a egoizmus takisto. Veď prečo by sme mali myslieť na niečo, čo sa nevyhnutne netýka nášho bytia? Na niečo, čo sa bude dotýkať až ďalšej generácie alebo možno až generácie po generácií... príliš vzdialená budúcnosť. Vzdialená nášmu egocentrickému a nenásytnému zraku."
Povzdychol som si a zavrel knihu. Už nemalo zmysel plakať nad rozliatym mliekom. Hodinky oznamovali štvrť na deväť. Bolo na čase ísť. Pohľad mi padol na lístok v dlani, ktorá ho zovrela
pevnejšie. Len tak pre istotu, aby mi náhodou nepadol na zem,
aby som neprišiel aj o to posledné, čo som ešte mal. V rukách som držal svoj vlastný život. Svoju budúcnosť. Svoju námahu. Svoju prácu. Nie, nebol to lístok do kina, ani lístok do metra. Ten by ma nestál ani desatinu z toho.
Slnko už zapadlo za hory a o chvíľu mala nastať noc, no aj napriek zákazu vychádzania po desiatej hodine som si to musel streliť priamo cez najtemnejšiu uličku, známou ako „ulička smrti“. Niekto by sa jej vyhol čo najväčšou okľukou, teraz však nebolo príliš na výber. Výdajňu zatvárajú o deviatej a ak by som šiel bezpečnejšou cestou, nestihol by som si vyzdvihnúť svoj prídel vody. S očami a ušami na stopkách som kráčal rýchlym krokom, dávajúc pozor na akýkoľvek šum, či podozrivé zvuky. Nebolo by prekvapením, ak by ma niekto prepadol. Vždy som pri sebe nosil kaser a vreckový nožík. Prechovávať strelné zbrane bežnými občanmi bez zbrojného preukazu bolo zakázané, ale tí, ktorí sa príliš strachovali o svoj život si dokázali zohnať takmer čokoľvek... okrem jedla a vody, samozrejme. Kedysi sa ľudia vraždili pre prachy. Prachy, prachy a ešte raz prachy. Dnes sa všetko točí okolo troch vecí. Peniaze, voda a potraviny. Kto by si to bol pomyslel? Takmer ako v rozprávke soľ nad zlato.
Započúvaný do vlastných krokov, idúc za svetlom pouličnej
lampy týčiacej sa na konci uličky, som si takmer neuvedomil
šuchot igelitu a kartónu, vychádzajúceho z tmavého kúta pri
odpadkovom koši. Šuch. Moje kroky zastali. Takmer bez dychu som zapichol zrak na miesto odkiaľ podozrivý zvuk vychádzal a vo vrecku bundy som pevnejšie zovrel nôž, pripravený ho použiť. Šuch. Tentoraz som vytiahol ruku a čepeľ sa zaleskla v svetle dopadajúcom zo vzdialenej pouličnej lampy. Nemám chuť dostať sa do basy za vraždu, preletelo mi mysľou, no strach o vlastný život bol silnejší. V tejto časti mesta sa ponevierali bezdomovci a kriminálnici, vyčkávajúci na vhodnú príležitosť niekoho okradnúť. Ako odpad spoločnosti nemali nárok na prídelové lístky. Sociálny systém stagnoval už pár rokov a štátny rozpočet nedokázal pokryť potreby všetkých. Tak vzrastala chudoba a s ňou aj kriminalita. Riešilo sa to stanným právom. Šuchot neprestával. Spolu so zvukom igelitu, novinového papiera a kartónu sa ozvalo zaskuvíňanie, akoby bol niekto zranený a rozoznal som mužský hlas.
„Pomoc...“ slabé zachrapčanie. Trvalo niekoľko sekúnd, kým môj mozog spracoval situáciu. Napokon som sa, napriek skľúčenému pocitu, vydal smerom k nemu. Na zemi medzi smetím ležala postava schúlená v deke a novinovom papieri. Počul som, že je to najlepší spôsob ako sa zahriať. Tieto dni boli naozaj chladné. Opatrne som
natiahol ruku, sňal z neho deku a pozrel sa bližšie. Muž bol asi v strednom veku, no jeho tvár bola na smrť vychudnutá a vysušená. Očividne trpel dehydratáciou.
„Ste v poriadku, pane?“ spýtal som sa chvejúcim hlasom. Hlúpa otázka. Očividne nebol v poriadku. „Ehm, môžem vám nejako pomôcť?“ Muž znovu niečo zachrapčal, ale ani som nepotreboval počuť tiché slová vychádzajúce z vyschnutých pier, aby som vedel o čo ma žiada.

„Vodu...“
„Rád by som vám pomohol, ale nemám vodu,“ pokrčil som plecami. „Práve som na ceste do výdajne... ak,“ zháčil som sa. Naozaj som bol ochotný dať mu ju? A na ako dlho by mu to pomohlo? No jeho prázdny, zúfalý pohľad ma bodal až v hĺbke duše. „Ak počkáte, vrátim sa aj s vodou,“ prisľúbil som. Jedna fľaša ma nezabije. Aspoň zatiaľ nie. Studený vietor mi šľahal do tváre ako som bežal cestou späť, nesúc v batohu na chrbte pätnásť litrov vody, ktoré mi mali vystačiť na celý týždeň. Kiež by sa tieto zlé časy čím skôr skončili. No bolo to čím ďalej, tým horšie. Odkedy sa infikovali zdroje pitnej vody - kvôli následkom globálneho otepľovania a premnoženia baktérií - odpojili vodovody, aby sa nešírila nákaza a vodou z kohútiku sa dalo maximálne sprchovať. Takto nebola iná možnosť, ako si pitnú vodu kupovať za takmer desaťnásobok jej skutočnej hodnoty. Dorazil som na miesto, kde ležal muž. Pomohol som mu posadiť sa a k ústam mu priložil hrdlo fľaše. Pil hltavo. Sledoval som ako obsah fľaše mizne v jeho hrdle. Chvíľu som počkal, kým znovu naberie dych.
„Ďakujem,“ zašepkal a s námahou mi stisol ruku. Bola ľadová. Striaslo ma, no nie od zimy. Pomyslenie, že toto je maximum, ktoré pre neho môžem urobiť a pocit bezmocnosti, ten ma mrazil viac, než štipľavý vietor. Je to naozaj všetko, čo môžem urobiť? Bola ešte jedna možnosť. Útulky. „Poďte, pomôžem vám vstať. Odvediem vás do útulku,“ natiahol som ruku, čakajúc, že pomoc prijme. Bezdomovec však pokrútil hlavou na odpor. „Nie.“ „Prečo?“ nechápal som. „Ak tu zostanete, zmrznete!“ snažil som sa
ho nasilu postaviť. Nebol príliš ťažký, pretože vyziabnuté telo nemohlo vážiť viac než šesťdesiat kíl. On sa však spieral. „Nemám peniaze,“ znovu pokrútil hlavou. Konečne mi to doplo. Aj tam sa platili minimálne poplatky a tento človek istotne nemal ani cent navyše. Ale ak by tu zostal, určite by do rána zmrzol. „Zaplatím to!“ povedal som rozhodne, znovu ho pobádajúc k chôdzi. Bezdomovec chvíľu uvažoval a potom prikývol. Cestu do útulku sme prešli bez slova. Jediná veta, ktorá medzi nami padla bola pri rozlúčke.
„Určite vám to splatím,“ prisľúbil slabým hlasom, naposledy sa usmial a spolu s pracovníkom útulku zmizol vo dverách. Aj ja som sa usmial, no môj úsmev nebol až taký radostný. Cestou domov sa v mojom vnútri vynárali otázky, na ktoré nebola odpoveď. Dnes som mu zachránil život. Lenže bude zajtrajšok vďaka tomu lepším? Čo viac sa dá robiť v takejto zlej dobe? Čo môže urobiť jednotlivec, navyše chudobný robotník ako ja, pre spoločnosť na pokraji rozpadu? Hovorí sa, že sme ako kvapky v mori. Každý je kúskom mozaiky, ktorá naberá pravú podobu až keď zapadne aj ten posledný. Lenže ja som bol topiaca sa kvapka, nijak osožná pre spoločnosť, tak isto ako spoločnosť nebola nijak osožnou pre mňa. Keď som dorazil domov, hodil som si rýchlu sprchu, mysliac na tých, ktorí si nemohli dovoliť taký luxus a po skromnej večery som upadol do hlbokého spánku, psychicky sa pripravujúc na ďalší týždeň strávený v továrni...
 

24.03.2013
BaburkaModra ZonaPotapanie.bizDive 2000
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené
created by era web solutions