Maldivy - odsúdené ostrovy

Úvod  /  Články  /  Maldivy - odsúdené ostrovy

Náš nový filmový projekt sa volá „Odsúdené ostrovy“. Pôvodná myšlienka bola urobiť film o „raji na Zemi“, ktorý za pár rokov vplyvom globálneho otepľovania zmizne pod morskou hladinou. Lenže, ako som mal možnosť sa už vlani presvedčiť, Maldivy už nie sú rajom.

Skáčeme s dhoni a okamžite nás strháva silný prúd. Doslova letíme ponad koralový útes. Teda koralový bol pôvodne. Teraz sú to iba mŕtve vápencové skaly. Je to desivý pohľad. Pýchu Maldív, koralové záhrady, vraj zničil pred šiestimi rokmi akýsi miestny El Niňo. Teplota vody vraj náhle stúpla o štyri stupne. Neviem, či je to iba tým. Hneď v prvý deň (a nebolo to iba raz) sme zažili viditeľnosť menšiu ako dva metre. Vodou sa valil piesok a íl a vysvetlenie našich guidov bolo, že sme sa ocitli v blízkosti lode, ktorá z morského dna ťažila piesok na rozširovanie ostrovov. Všetko na útese pokryl jemný nános prachu. Milióny turistov, ktorí každoročne navštívia túto ostrovnú krajinu, lákaní najmä na jar na stretnutia so žralokom veľrybím, ak majú to šťastie a aspoň na okamih uvidia jeho siluetu v hĺbke, na ostrovoch tiež za sebou zanechajú stopu. Pred rokom som videl a filmoval skupinu štyridsiatych potápačov, ako sa v silnom prúde váľajú po útesoch, len aby videli jednu mantu na čistiacej stanici. Ani koraly pod ich telami, ak tam ešte nejaké živé boli, nemali žiadnu šancu. Nech je to akokoľvek, maldivské útesy sú učebnicovým príkladom toho, čo znamená negatívny vplyv človeka na prírodné ekosystémy. Zostáva po nás iba spľundrovaná a mŕtva krajina.
Prúd nás stále ženie útesom. Míňame potápačov z iných lodí, ako zachytení na hákoch hľadia vôkol seba v nádeji, že uvidia manty. Napokon nám Dredo dáva signál a aj my horúčkovito vyťahujeme háky a zachytávame sa pod malou vyvýšeninou. Prúd silnie, prichádzajú ďalšie a ďalšie skupiny potápačov. Odhadujem, že nás je sto. Päť minút, desať minút, stále žiadna manta. Po dvadsiatych minútach nám Dredo signalizuje, aby sme sa odhákovali. Plávame ďalej. Prúd nás opäť ženie mŕtvou krajinou.
Napokon sa predsa v diaľke objavuje jedna manta. Pláva proti prúdu smerom k nám. Chytám sa jednou rukou skaly a druhou pevne zvieram kameru, aby som si nafilmoval aspoň krátky šot. Manta sa približuje, už je na mojej úrovni a ja mám naozaj exkluzívny záber. Odrazu zastane. Mám jej plný monitor. Minúta, dve, päť. Nechápem. Otáčam sa smerom k ostatným. Dredo mi nadšene signalizuje OK. Plynú ďalšie minúty a manta iba toľko máva svojimi „krídlami“, aby ju prúd nestrhol. Drží sa stále iba meter odo mňa. Už ma strašne bolí ruka. Ľavou sa pustiť nemôžem, to by ma v momente strhol prúd a mám čo robiť, aby som pravú s kamerou v prúde udržal vystretú. Aj manta má čo robiť. Na chvíľku ju prúd strhne späť, no zaberá a po chvíľke je opäť pri mne. Spomalí a zostáva na mieste. Už je to viac ako dvanásť minút. Útes je posiaty stovkou potápačov a ona si vybrala práve mňa. Tí ostatní asi neveria na neverbálnu komunikáciu. Ja verím. Verím, že morské živočíchy čítajú signály, ktoré vysielame. Vnímajú naše úmysly a podľa toho sa správajú. Mohol by som uviesť desiatky úžasných stretnutí, rovnako nepochopiteľných ako toto. Väčšina potápačov sa už pustila útesu a odplávala. Naša skupina je roztrúsená v okruhu dvadsať metrov. Do deka mi zostáva už iba pár minút, musíme začať výstup. Púšťam sa útesu a s vypätím všetkých síl pomaly plávam bližšie k nej. Stále zostáva. V duchu si vravím: „No tak dievča, musíme to nejako efektne ukončiť.“ A ona vtedy pomaly stúpne, urobí piruetu, ukáže snehobiele brucho, urobí ešte jednu piruetu a mizne za hranou viditeľnosti.
Sú veci medzi nebom a zemou, či morským dnom a hladinou, ktoré sa udejú a nikto nikdy nepochopí, prečo práve tak.
Text a videofoto: J.Blaško

 

24.03.2015
BaburkaModra ZonaPotapanie.bizDive 2000
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené
created by era web solutions