Kruger National Park, alebo krížom cez Afriku

Úvod  /  Články  /  Kruger National Park, alebo krížom cez Afriku

Na letisku v Johannesburgu sme sa zvítali s J.P., chlapíkom, ktorý spolu s Andre Hartmanom
roky realizoval v Juhoafrickom Gransbaai potápanie s Veľkým bielym žralokom. Je to pán potápač a človek, ktorý dôverne pozná Afriku.
 

Po zvítaní a zamenení peňazí sme išli prebrať autá. Na naše sklamanie autá, ktoré mal pre nás rezervované J.P. jednoducho neboli a tak nám pridelil kombi Nissan Livina. Keby tušil, ako ho po tisícke kilometrov doriadime, tak by sa asi dôraznejšie domáhal niečoho robustnejšieho. My určite tiež.
Vyrazili sme z Johannesburgu do oblasti Graskop, k tretiemu najväčšiemu kaňonu na svete. V JAR sa jazdí vľavo a tak sme sa prvé kilometre starali len o to, aby sme neboli v protismere. Prostredie pripomínalo cestu z Nitry do Vrábeľ. Len sem tam sa objavili nejaké iné typy stromov. Neskôr sa krajina zmenila na kopcovitú savanu a z času na čas sa vedľa cesty objavili paviány. To už bolo jasné, že sme v Afrike.
Keď sme, už po tme, uvideli železničný vagón, v ktorom sme mali nocľah, radšej sme si dlhšie zahrali biliard. Pri výbornom juhoafrickom víne. Asi sme sa toho nocľahu dosť báli, lebo kým sme s Lacom zahanbujúco podľahli Andrejovi s Mirom, vypili sme takmer všetko víno z vitríny. Podstatné však bolo, že sme spali ako drevá.
Rieka Blyde sa naozaj musela narobiť, kým vyrezala do zeme a do kameňa všetky tie útesy, úžľabiny, jazierka, tunely a vodopády. Boli to pre nás prvé kontakty s Afrikou a to nielen s uchvacujúcou prírodou, ale aj s ľuďmi. Naozaj krásna a výborná zastávka na našej púti k Indickému oceánu..
Po krátkej prehliadke sme pokračovali smerom na východ do Kruger National Park.
Keďže v parku platia prísne pravidlá a my sme sa museli o šiestej večer hlásiť v Letabe, v kempe v centrálnej časti parku, museli sme si riadne švihať.
Ešte sme stihli nakúpiť do zásoby nejaké víno a v malom obchode vedľa cesty sušené mäso z antilopy Kudu, ktoré viselo na hákoch a pre Európana nebolo možné rozoznať, či je posypané korením, alebo na ňom zanechali stopy miestne muchy. Neriešili sme to, pretože chutilo naozaj výborne.
Až po brány parku bola perfektná asfaltka a aj v samotnom parku, ktorý je väčší ako pol Slovenska, sú hlavné cesty asfaltové a vo veľmi dobrom stave. Vedľajšie cesty, ktoré sú štrkové, alebo ílové nám však už sem tam nachystali riadne nástrahy.
Napriek časovej tiesni nás J.P. nechcel ochudobniť o zážitky. Nedalo sa nezastaviť a aspoň jednou nohou nevystúpiť z auta. No a potom sme to museli dobiehať. Náš Nissan začal trpieť ako kôň. Riadenie, čapy, sem tam podlaha, či výfuk dostávali riadne rany. Nemohli sme si však nechať ujsť to množstvo zvierat okolo, hoci Jitka, ktorá jazdila na treťom aute za nami, podchvíľou kričala: „kašlite na to, zajtra toho budete mať spústu!“,
No ako sa dá vykašľať na slona v nádhernom večernom svetle tesne vedľa cesty? A tak najčastejšie v aute zaznievalo: „stoj, stoj!“ Lacov fotoaparát aj moja kamera boli v permanentnej činnosti. Hoci, keď ten slon začal zúrivo mávať ušami a urobil pár krokov smerom k nám, tak sa povely zmenili na : „poďme, poďme!“
Síce s malým meškaním, ale plní zážitkov a hlavne riadne hladní sme dorazili do Letaby. Všetci pripisovali práve hladu, keď som sa nadchýnal, akého leoparda sme videli. Asi som mal ruku príliš vysoko, keď som ukazoval, aký bol veľký, lebo vzápätí som zostal na celý večer Lepardie.
J.P. nás pozval do svojho bungalovu na večeru a predviedol sa ako výborný kuchár.
Pri večeri stanovil program na nasledujúci deň s tým, že posádka každého auta pôjde samostatne a vytýčil miesta, kde sa stretneme na raňajkách, alebo káve.
Ráno sme plní očakávaní vyrazili. Šoférovania sa ujal Andrej a celý deň mal čo robiť, aby realizoval moje a Lacove, často protichodné, pokyny. Slony, žirafy, zebry, pakone, antilopy, v rieke krokodíly a hrochy. Mali sme čo robiť, aby sme včas dorazili na miesto, kde už J.P. chystal raňajky. Odpočívadlo, kde si každý mohol za pár randov prenajať ohnisko s panvicou. Vzrušene sme debatovali, kto čo videl. Napokon sme sa rozhodli, že budeme sledovať Landcruiser, ktorý šoféroval J.P. a to bolo dobré rozhodnutie. J.P. sa evidentne vyznal a po pár kilometroch sme objavili prvých levov. Niekoľko áut stálo na okraji cesty, zo spustených okienok trčali len objektívy fotoaparátov. Zdalo sa nám, že sme od nich ďaleko a tak sme presvedčili Andreja, že koľaje v tráve sú vlastne cesta a on s tým našim Nissanom potiahol dopredu. Aj to nám bolo málo a v aute znelo: „ešte poď, ešte poď!“. Zatiaľ vraj v Landcruiseri J.P. nadával, až sa buš zelenala. Starý samec zrejme prekvapený našou drzosťou, zdvihol hlavu. Konečne ho bolo jasne vidieť. Pri najbližšej zastávke nám J.P. len oznámil, že ak nás niekto odfotil a bude z toho pokuta, tak si to platíme sami. Našťastie sa to nestalo.
Každú chvíľu sa čosi dialo. Pozdĺž cesty, alebo cez cestu tiahli skupiny divých zvierat. Ako slnko stúpalo na oblohe, tak sa život sťahoval pod konáre väčších stromov. V jednom momente sme sa ocitli pri najstaršom slonovi v parku. Stál tesne vedľa cesty a ako sme pri ňom zastavili, tak nás spredu aj zozadu zablokovali ďalšie autá. Keby sa bol v tom momente pohol, neviem čo by sme robili. Každú chvíľu sme museli zúfalo dobiehať Landcruiser a náš Nissan dostával stále viac zabrať. Z času na čas sa stalo, že z oproti idúceho auta nás upozornili na zvieratá pred nami a tak sme sa dostali aj k ďalšej skupine levov. Tentoraz to nevydržal J.P. a potiahol do trávy, bližšie k nim. Ako vychádzal na cestu, len sa smial, keď sme mu ukazovali kameru a fotoaparát, že to máme zaznamenané.
Napokon sme museli uznať že Nissan na Landcruiser nemá a prestali sme sa za ním hnať. Na jednom mieste sme špatne prečítali mapu a vybrali sme si horšiu cestu do Crocodile Bridge, kde sme mali opustiť park. Už sme to chceli otočiť, keď Laco zareval „stoj, na pravo gepardy!“ Tesne vedľa cesty sedeli na zemi a nechali sa natáčať a fotiť. Ako sme tam stáli, na cestu pred nás vyšla hyena, nevedeli sme čo skôr. To boli asi najkrajšie okamihy dňa.
Mali sme ešte raz hyenu a potom nosorožcov. Pri slonoch, žirafách a antilopách sme už ani nezastavovali. Ani som si nevedel predstaviť zviera, ktoré by sme nevideli.
Snáď päť minút pred zatvorením brány v Crocodile Bridge sme dorazili na miesto stretnutia. Tesne po nás J.P.. Jitky s treťou posádkou nebolo. Keď už bola brána dávno zatvorená, volala mi na mobil Klára: „Povedz prosím ťa J.P., že nás zablokoval nosorožec. Stojí v strede cesty a nemáme šancu prejsť.“ J.P. frflal, vedel, že bude musieť zaplatiť, aby tretie auto vpustili dnu a potom nás všetkých zase von z parku. Napokon sme šťastlivo opustili park, po pár kilometroch dorazili k bungalovom, kde sme mali spať a po krátkom dohadovaní sme napokon dostali nocľah. V Afrike asi rezervácie veľmi nefungujú.
J.P. opäť pripravil s Jitkou večeru a my sme v ten večer pospali ako v bavlnke. Ráno nás čakal Mozambik a dlhá cesta do Paindane.
Mozambické hranice neboli príjemné. Vo vzduchu viselo napätie, je to predsa len iný svet ako JAR. Napätie spôsobila aj zmena cien víz, ktorá sa udiala asi mesiac pred našim príchodom. Ľuba tvrdila, že to máme ako Slováci bezplatné, s čím sa však nestotožnil colník. Skúšali sme aj našu ambasádu v Pretórii, ale výsledok bol, že sme museli platiť. Vybavovanie formalít sa neskutočne naťahovalo. Celé gangy sa na hranici živili tým, že prednostne vybavovali víza. A colníci sa starali hlavne o to, aby mali dostatočný počet záujemcov. Napokon nás prestalo baviť robiť zo seba somárov a tak sme prístup k pasovákom zablokovali. Aj tak sa čas neskutočne vliekol. Napokon sme predsa len mohli pokračovať v ceste.
Po hodine jazdy Mozambikom sme dorazili do Maputa a niekoľko desiatok ďalších kilometrov sme prechádzali cez jeho okrajové štvrte. S otvorenými ústami sme hľadeli von z auta. Kam sme dovideli sa tiahli slumy a neskutočný neporiadok. Akoby každých desať metrov vysypali na cestu jedno smetiarske auto.
Ale už tu, v tomto kráľovstve neporiadku, sa pred nami odohrávali scény, ktoré nás sprevádzali počas celej ďalšej cesty. Napriek obrovskej chudobe všade doslova žiarilo pestré oblečenie tunajších žien. Niektoré boli vyslovene krásne a v pestrých šatách akoby koketovali s okolitým svetom. Akékoľvek fotografovanie, alebo natáčanie však s hnevom odmietali. To sme ešte nevedeli, že im náladu urobí cukrík, alebo pero pre ich dieťa. A tak sa nám len výnimočne podarilo zachytiť usmiatu tvár.
Po prejazde Maputa sa za oknami auta všetko zásadne zmenilo. Čím ďalej od hlavného mesta, tým boli scény krajšie. Jednoduché kruhové domčeky z palmových listov, sem tam omietnuté na bordovo, malé políčka, v ktorých postupne pribúdali palmy. Dali sme si jednu krátku zastávku na kávu v mestečku, cez ktoré prechádzala cesta a pod časovým tlakom sme uháňali ďalej na Inhambane a Paindane.
Už sme sa pomaly videli pri vínku na terase nad morom, ja som práve zadriemal, keď sa ozvala strašná rana a náš Nissan chvíľku tancoval na ceste. Ani Laco, ktorý práve šoféroval nevedel, čo za zviera sme zrazili. Vybehlo z húštiny pri ceste príliš rýchlo a rovno pod naše auto. Ani Jitka za nami sa nestihla vyhnúť. Z nášho chladiča sa valila voda a bolo jasné, že sme dojazdili. Tma ako v rohu, kdesi v Afrike. Po chvíli sa vrátil J.P., ani príliš nešpekuloval. Uviazali sme nášho zdemolovaného Nissana za Landcruiser a zostávajúcich stotridsať kilometrov nás ťahal. Posilňovač nefungoval a tak mojou úlohou bolo, držať pomocou ručnej brzdy lano stále napnuté. To bola jazda! Miestami to J.P. valil aj deväťdesiatkou a dodnes sa čudujem, že sme neskončili na zadnej časti Landcruisera.
Našu jazdu zastavili až pieskové duny, pár kilometrov pred cieľom. Niekoľko krát sme roztrhli lano, kým si dal J.P. povedať, že nám nezostáva nič iné, iba odstaviť Nissan tam kde sme a on to musí na tri krát otočiť, lebo aj Jitka s tretím autom už dávno zapadla a nevie sa z piesku vyhrabať.
Konečne sme sa dostali do nášho prechodného bydliska, ktorým bol rozľahlý a veľmi pekný bungalov. Prvé sme vybalili víno a potom sme vyšli na terasu. Priamo pred nami sa rozprestieral a šumel Indian Ocean.
Text: D. J. (dedo Jaro)
Photo: Ladislav Krumpál
 

10.11.2010

Galéria


BaburkaModra ZonaPotapanie.bizDive 2000
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené
created by era web solutions