Indonézia, Nusa Penida – Ostrov zlých duchov

Úvod  /  Články  /  Indonézia, Nusa Penida – Ostrov zlých duchov

Všetky oči v člne sa upierali na more a malý ostrov pred nami. Toľko rozporuplných chýrov sme počuli o tomto mieste.
Nusa Penida, rovnako ako Bali a pár okolitých ostrovčekov je obývaná hinduistami. Utiahli sa sem, keď celú krajinu dobyli moslimovia a ich život zostal do dnešných čias úzko spätý s ich božstvami a duchmi.
 

Denne im prinášajú nové obety, ktorými sú doslova posiate početné obetné miesta ale aj chodníky pred domami, obchodmi a chrámami. Ich život aj smrť sú úplne iné ako naše. Keď niekto na Nusa Penide zomrie, začína sa pre pozostalých niekoľko mesačný, často finančne vyčerpávajúci rituál. Pre Európana nepochopiteľný. Najskôr telo uložia do zeme, a potom čakajú na vhodný termín obradu. Často sa spája i niekoľko rodín, aby sa podelili o vysoké náklady. Z rôznych druhov rastlín vytvoria kravu v prípade, že mŕtva je žena alebo vola v prípade, že mŕtvy je muž. Vyberú telo zo zeme, umiestnia ho do vytvorenej „sochy“ a rituálne ho spália.
Napokon pozostalí pre jeho ducha postavia na dvore malý domček, aby mal kde bývať a neobťažoval ich v dome. A tak dvory Balijských domov vyzerajú, akoby v každom z nich žil chovateľ holubov. Sú plné prekrásnych, malých stavieb.
Počas hinduistických sviatkov dušičiek, postavia z bambusu a palmových listov pred domami tých, ktorí v danom roku zomreli, stĺpy na spôsob našich májov. Vložia do nich obety a uhlíky z tiel mŕtvych. To pre to, aby vedeli trafiť domov.
Balijci uctievajú nepreberné množstvo bohov a duchov, stavajú im nádherné chrámy s množstvom sôch, ktoré zahaľujú do sárongov a na hlavy im uväzujú šatky.
Odkedy si Indonézsky hinduisti vybrali za svoj domov ostrov Bali platí, že zlí duchovia sídlia na Nusa Panide. Ostrov je bývalá trestanecká kolónia, vzdialená od Bali hodinu plavby. A keďže každý Balijec chce byť so zlými duchmi zadobre, tak aspoň jedenkrát do roka cestuje na Nusa Penidu, do chrámu zlých duchov aby si ich získal.
Zlá povesť ostrova súvisí aj s tým, že z juhu ho lemujú aj dvesto metrov vysoké kolmé bralá, na ktoré neustále búši morský príboj a celý ostrov obtekajú divoké a nevypočítateľné morské prúdy.
I napriek tomu sme si Nusa Penidu zvolili za cieľ našej cesty. Jej vody sú totiž v období medzi augustom a októbrom asi najlepším miestom na svete, kde možno stretnúť jednu z najzáhadnejších rýb svetových oceánov Mesačníka svietivého – Mola mola.
Na rovnakú túžbu aká sem priviedla nás, doplatili životom už dvaja Českí potápači. Stali sa im osudné divoké a nevypočítateľne morské prúdy.
Pre domácich nebolo pochýb, že za ich smrťou sú zlí duchovia, sídliaci na ostrove. Tak, či onak, aj po rokoch bolo cítiť tieň týchto tragických udalostí. Vznášal sa vo vzduchu i v našich hlavách a Monika, naša česká sprievodkyňa nám neustále zdôrazňovala aby sme dodržiavali všetky bezpečnostné pravidlá. Nedovolím si robiť sudcu, ale morské prúdy sú tu naozaj veľmi silné a potápanie si vyžaduje prísne dodržiavať všetky bezpečnostné pravidlá, nepreceňovať svoje schopnosti a rešpektovať silu mora.
Už pri prvom ponore, nám dalo more pocítiť svoju silu. A tak náš prvý pokus o stretnutie s mesačníkmi na lokalite Crystal Bay sa zmenil na úmorný boj s prúdom vo vode iba 16°C teplej. Keď sme sa otočili v nádeji, že na miesto zanorenia sa povezieme v prúde, stačilo pár metrov a my sme sa museli doslova štverať hore po útese, proti neuveriteľne silnému prúdu, ktorý padal kolmo do hĺbky. Monika hneď signalizovala koniec ponoru, no kým sme sa dostali na hladinu, boli sme od skaly, pri ktorej sme sa zanárali snáď päťsto metrov.
Naše potápanie na Nusa Penide bolo podriadené režimu prílivových a odlivových prúdov. Keďže prvé štyri dni príliv, počas ktorého bolo more relatívne pokojné, kulminoval odpoludnia, Monika nám vždy ráno nachystala malé motorky a my sme poznávali ostrov. Preháňali sme sa po úzkej asfaltke, alebo štrkových chodníkoch dedinkami ostrova, pozorovali život bežných ľudí a boli sme nadšení pokojom, ktorý tu vládol. Kdekoľvek sme zamávali na pozdrav, stretli sme sa s nadšenou reakciou, kdekoľvek sme postáli, boli sme ihneď stredobodom pozornosti.
Domorodci žijú naozaj veľmi jednoduchý život. Ženy pracujú na malých políčkach, alebo sa starajú o porasty morských rias, ktoré lemujú každý dostupný kúsok pobrežia. Muži zatiaľ polihujú na malých zastrešených odpočívadlách pozdĺž cesty, ktoré na naše prekvapenie boli miestami vybavené modernou hudobnou aparatúrou, alebo biliardovým stolom, či televízorom. Nikto sa nikam neponáhľa.
Jedinými rušnými miestami na ostrove boli trhoviská. V ponuke bolo ovocie, ktoré sme ani nevedeli pomenovať, zelenina, nespočetné produkty z kokosovej palmy, ryby čerstvé i sušené, posiate rojmi múch, kohúty, skôr určené na oficiálne zakázané kohútie zápasy ako na pekáč a množstvo ďalšieho tovaru, ktorý nám nič nehovoril.
Každé odpoludnie sme opäť a opäť skúšali šťastie na jednotlivých potápačských lokalitách. Na Crystal Bay, tentoraz rozdelení do dvoch skupín sme sa, dohodli, že Monika so svojou skupinou pôjde v hĺbke dvadsať metrov a mne ukáže miesto, na ktorom sa moja skupina ponorí hlbšie, do miest, kde možno pozorovať mesačníkov. Keď prišiel jej signál, začali sme klesať. No neklesli sme ani o päť metrov, keď sme vplávali do prudkej podmorskej rieky, tečúcej oproti nám. Nechápajúc som hľadel nad seba, kde len pár metrov nad našimi hlavami pokojne plávalo druhé družstvo. Chvíľu som to ešte skúšal prerúčkovať, no jednoducho to nešlo. Prúd chladnej vody bol neprekonateľný. Nezostávalo iné, len vystúpiť o pár metrov vyššie a skúsiť to z opačnej strany. Hoci, ako vravela Monika, podmienky boli pre mesačníkov ideálne, nepomohlo nám ani prekročenie bezdekompresného limitu. Na mesačníkov sme jednoducho nemali šťastie ani na nasledujúcej lokalite Gamat Bay.
Pri tomto ponore sa s nami prvý krát zahrali zlí duchovia Nusa Penidy. Tomáš si nedal povedať, aby ešte nebral do vody fotoaparát a aby sa trochu viac „rozpotápal“. Keďže po zanorení sa viac venoval svojej novej hračke, klesol do podstatne väčšej hĺbky ako jeho družstvo. To by nebol žiadny problém, keby bol vyrovnával tlak v maske. Že je zle si uvedomil, až keď mal oči nalepené na jej sklá. Po vynorení vyzeral hrôzostrašne. Očné bielka vlastne ani nemal. Krv z potrhaných očných žiliek mu ich zaliala do červena. Nie je to síce žiadne vážne zranenie, ale v potápaní si musel dať pauzu. Ujali sa ho domorodci a kapitán našej lode mu z akéhosi konára vyfukoval do očí hojivé šťavy. Keď sme zisťovali ako môžu vedieť, že to pomáha, tak nám jedna z domorodých žien veľmi názorne predviedla, že mala rovnaké problémy po pôrode.
Náš denný program sa opakoval aj nasledujúce dni. Dopoludnia výlety na motorkách po ostrove, odpoludnia potápanie v divokých prúdoch. Až prišla noc duchov. Najskôr Andrej objavil v kúpeľni nášho bungalovu obrovského pavúka, ktorý mal určite viac ako pätnásť centimetrov. Po krátkom boji sme ho chudáka zabili a išli sme spať. Uprostred noci ma zobudil Andrejov krik: „Jaro vstávaj, vstávaj, to je strašné, čo máš pod posteľou. Práve ti tam prešiel obrovský pavúk, niekoľkonásobne väčší ako ten čo sme zabili.“ Ruky mal roztiahnuté skoro na pol metra a ja som sa ho pokúšal upokojiť tým, že sa mu to určite iba snívalo.
Andrej však vedel svoje. Už niekoľko minút bol hore. Zobudil ho šramot pod jeho posteľou a ako sa priznal, radšej nechcel vedieť čo pod ňou má. Potom uvidel, ako sa ten obrovský pavúk presunul podo mňa. Tak som zobral statív na kameru, vysunul som na maximum nohy a s malou dušičkou som vyzval Andreja, nech mi posvieti baterkou, lebo práve v tom momente vypadla v celom rezorte elektrina. Skutočne. Pod posteľou bol snáď štyridsať centimetrový – krab. Tak sme ho vyhodili na dvor a so smiechom šli spať. Netušili sme že ďalšia dráma sa odohráva vo vedľajšom bungalove. Na hluk, ktorý sme narobili sa prebudil Tomáš. Jeho oči stále vyzerali strašne a tak si viem predstaviť jeho pocity, keď ich otvoril a nič nevidel. Tomáš si prešiel rukou popred oči a – nič. Nahol sa, aby videl z okna, tiež nič.
„Miro, Miro vstávaj! Zapni svetlo!“ volal na spolubývajúceho. Miro vstal, do tmy šťukol vypínač, pre Tomáša zvuk akoby udrel hrom, a stále nič, len tma. „Bože, ja som oslepol“ zúfalo volal Tomáš do tmy a ešte hodnú chvíľu mu trvalo, kým pochopil, prečo sa Miro rehoce na posteli.
Raz sme sa počas výletu na motorkách dostali až na vysoké útesy, ktoré lemujú pobrežie. Bol odtiaľ nádherný výhľad na ostrov a obrovské vlny, ktoré ho nemilosrdne bičovali. Zhora sme v tých vlnách uvideli snáď šesť metrové manty. Ešte v ten deň sme sa vybrali na to miesto. Pod vodou, tesne pri pobreží bola malá homola, ktorej vrchol bol čistiacou stanicou. Malé rybky čeľade Labridae tu neúnavne pomáhali mantám zbaviť sa parazitov. V obrovských prílivových vlnách sa manty snažili aspoň na chvíľu udržať na čistiacej stanici. A my s nimi. Ale väčšinou sme my aj oni mali hlavne starosť o to, aby nás vlny nenarazili na skalnaté steny pobrežia. Boli to však úžasné okamžiky. Manty sa v pravidelných intervaloch objavovali na hrane viditeľnosti a ako sa blížili ich mohutné telá rástli, až nám zatienili slnko nad hlavami. Sem tam prudké vlny spôsobili, že sme sa skoro zrazili. Ale manty to pod vodou naozaj vedia a vždy sa nám majstrovsky vyhli.
Pred posledným potápačským dňom sme zvažovali, kde máme najväčšie šance na stretnutie s mesačníkom. Výber napokon padol na MM Point, malé skalisko týčiace sa z mora, často bičované až šesť metrovými vlnami. Márne sme však brázdili nie práve čistú vodu MM Pointu a márne sme klesli až do hĺbky päťdesiat metrov. Mesačníka jednoducho nebolo. Ani pri poslednom ponore na lokalite Gamat sme nemali šťastie.
Josuf, skromný domáci sprievodca, ktorý absolvoval posledné ponory s nami bol nešťastný. Tak obetavo sa snažil vyhľadať mesačníka, že musel absolvovať dvadsať minútovú dekompresnú zastávku a neustále opakoval, že na vine sú celkom iste zlí duchovia.
Večer sme začali baliť. Len tak medzi rečou som utrúsil. Že by som to ráno ešte raz skúsil. Budeme mať síce mokré veci, ale na Bali budeme ešte dva dni a bude dosť času, aby všetko uschlo. Uvažoval som nahlas.
Monika nám ochotne vyšla v ústrety a ak som ju ešte poprosil, nech nám na ráno obstarala misku s obetou pre tých zlých duchov. Dohodli sme sa, že to skúsime na Crystal Bay.
Ráno sme sa nalodili, kapitán mi ukázal misku s hrudkou ryže, ovocím a kvetinami a vyrazili sme. Na Crystal Bay nás Monika vyzvala, aby sme ešte chvíľku počkali v člne. Keď sa však objavila ďalšia potápačská loď, dala povel, rýchlo sa obliekať.
Kapitán odovzdal moru našu obeť, a my sme sa ponorili. Uplynulo pár minút, keď som si všimol z hĺbky vystupovať malý tieň. Bleskovo som vypustil jacket a ako som padal dole ešte som stihol zaregistrovať skupinu potápačov z tej druhej lode, ako sa zúfalo snažia ma predbehnúť. Nemali žiadnu šancu. Ako predo mnou rástol ten tieň, tak som stále jasnejšie a jasnejšie rozoznával jednotlivé detaily nádhernej ryby. Plávali sme priamo oproti sebe, na chvíľu som uhol, aby mal priestor zapózovať mi do kamery. Keď som naznačil zrýchlenie, zrýchlil aj on a tak som to nechal na neho. Preplával tesne pri mne, urobil obrat a pomaly mizol v hlbočine. Trápilo ma, že som tak egoisticky vybabral s tými druhými potápačmi, ale pre tento okamih som absolvoval tisíce kilometrov a mal som naozaj poslednú šancu.
V eufórii sme vystúpili na hladinu. Zlí duchovia Nusa Penidy prijali našu obeť. A keďže som presvedčený, že tých zlých duchov nosíme iba vo svojich hlavách, možno tá obeta urobila poriadok v tej mojej, a pripravila ju na to, aby zachytila ten malý tieň v hĺbke mora.
S vystretými rukami a signálom mesačník sme vplávali do prístavu.
Čakala nás cesta na Bali, potom let na Flores a nádherná loď Sea Lady v Komodských vodách a neďaleko nej vorvania samica so svojim mláďaťom a množstvo ďalších skvelých zážitkov, o ktorých sme ešte nič netušil.

Text:Jaroslav Blaško,
Foto: Jaroslav Blaško, Alexander Haulík, Emil Grofčík

30.10.2009

Galéria


BaburkaModra ZonaPotapanie.bizDive 2000
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené
created by era web solutions