Forbes - Čelíme vážnejším problémom ...

Úvod  /  Články  /  Forbes - Čelíme vážnejším problémom...

Marcové vydanie slovenskej verzie časopisu Forbes prinieslo rozhovor o našich projektoch i názoroch.

Čelíme vážnejším problémom ako sú finančné krízy.
Hovorí potápač a filmár Jaroslav Blaško, ktorý sa aktuálne venuje projektu „Plač veľrýb“, zameranému na podporu myšlienok trvalo udržateľného rozvoja.


Ako sa Slovák dostane k téme záchrany veľrýb?
Keby ľudia, ktorí sa pozerajú na potápačov ako na čudákov zistili, aké úžasné to je, keď sa vznášate v stave bez tiaže, odosobnený od svojho tela vedľa životom kypiaceho koralového útesu, tak je do jedného roka po všetkých koralových záhradách na svete. Konzum je strašná zbraň. Hlavnou motiváciou pre mňa je, že nechcem byť iba konzumentom. Mám ambíciu vrátiť vode aspoň časť z toho čo mi dáva. Ukázať čarovný „svet ticha“, ale súčasne poukázať na problémy, s ktorými zápasí. Samozrejme je to oveľa zložitejšie. Napokon náš projekt „Plač veľrýb“ nie je iba o veľrybách, aj keď tie tam hrajú hlavnú úlohu.

Aké je teda jeho hlavné posolstvo?
Ľudstvo dosiahlo úžasný technický pokrok, za ktorým mentálny vývoj ľudí ďaleko zaostáva. Veľryby sú toho typickým príkladom. Keď v devätnástom storočí vymysleli harpúnu, ktorá sa už nevrhala rukou, ale vystreľovala sa z dela a po zásahu v tele zvieraťa vybuchol granát, boli ľudia odrazu schopní uloviť niekoľko násobne viac veľrýb, ako boli schopní využiť ako potravu. Stavy týchto cicavcov sa začali nezmyselne decimovať kvôli tomu, že sa z ich tiel vyrábali priemyselné oleje, krmivo pre domáce zvieratá, či hnojivo. Mnohé populácie boli vybité úplne, niektorých zostalo sto, alebo pár sto kusov. Nikto nevie, či sú schopné prežiť, aj keď by Japonci a im podobní z lovom ihneď prestali. Ohrozujú ich mnohé iné dôsledky „ľudského pokroku“. A podobne nakladáme s inými živočíchmi, alebo dažďovými pralesmi, či nerastnými surovinami. Dnes všetci hovoria o finančných krízach, ale čelíme podstatne vážnejším problémom, ako sú finančné krízy. Niekto múdry povedal, že planétu sme nezdedili od našich otcov, ale sme si ju požičali od našich detí. A my naším deťom spôsobujeme obrovský ekologický dlh. Tempo rastu tohto dlhu je závratné a neustále sa zrýchľuje. Ak s tým okamžite nezačneme niečo robiť, tak ekologický kolaps je len otázkou času. Mnohé ekosystémy už dnes nie sú schopné obnovy.
Dokument o veľrybách je iba jednou časťou z nášho rozsiahlejšieho projektu, ktorý sa volá „Požičaná planéta“. Týmto projektom chceme podporiť myšlienku trvalo udržateľného rozvoja. Zatiaľ plánujeme šestnásť častí, z ktorých každá bude poukazovať na iný problém.

 

Vravíte niečo s tým robiť, ale to znie tak všeobecne. Čo konkrétne môžeme urobiť?
V Rio de Janeiro bola v roku 1992 prijatá deklarácie o trvalo udržateľnom rozvoji. Európska únia prijala TUR ako svoju horizontálnu prioritu a jasne deklarovala, že prijateľný je iba taký rozvoj ľudskej spoločnosti, ktorý bude garantovať zachovanie prírodných hodnôt a biologickej rozmanitosti. Inými slovami, budú zachované všetky súčasné formy života. Tým že Európska únia prijala trvalo udržateľný rozvoj ako svoju horizontálnu prioritu, povedala – v tomto momente nič nie je dôležitejšie.
Aj naše vlády sa k tejto myšlienke hlásia. Bola vypracovaná Národná stratégia, Akčný plán, len chýba realizácia v praktickej politike. Politici majú úžasnú schopnosť premeniť aj tie najušľachtilejšie myšlienky na bezduchú hŕbu slov. Realizovať myšlienku TUR si vyžaduje štátnikov, pretože kľúčové slová sú trvalo a udržateľný, čo znamená, že v mnohých oblastiach musíme obmedzovať spotrebu a to politik ľuďom nikdy nepovie. V tom je rozdiel medzi politikom a štátnikom.

Ale aké praktické kroky by sa mali realizovať?
My chceme filmom o veľrybách, ale aj ďalšími z cyklu „Požičaná planéta“, ľuďom povedať, že ľudský egoizmus a chamtivosť sú vlastnosti, ktoré nás vedú do záhuby.
Musíme definovať pojem „kvalita života“. Pri ktorom by mala mať oveľa väčšiu váhu kvalita životného prostredia, ako materiálne statky.
Veľmi dôležitým krokom musí byť vypracovanie a realizácia programu, ktorý bude garantovať, že reálne znížime ekologickú záťaž. A to nielen na úrovni vlády, ale následne aj na úrovni územných celkov, miest, obcí aj firiem. Títo všetci musia mať vlastné programy realizácie TUR. Kto taký program nebude mať, nemal by dostať ani jedno euro z národného, či európskeho rozpočtu.
V prvom rade však musíme začať vychovávať novú generáciu ľudí, mentálne vybavenú tak, že pre nich bude ochrana životného prostredia úplnou samozrejmosťou. Ľudí, ktorí nebudú len bezbrehými konzumentmi a dokážu rozlíšiť, čo potrebujú a čo nie. Keby sme s takouto výchovou začali v roku 1992, keď bola prijatá deklarácia v Riu, mohla nám už takáto generácia rásť. Napokon, ak si pozriete spomínané vládne materiály, práve o systémovej zmene vo výchove sa v nich píše už pred mnohými rokmi. Výchovu a vzdelávanie považujem za kľúčové.

Nemá naše školstvo dosť iných problémov?
Budem sa opakovať. V tomto momente nič nie je dôležitejšie. Z toho logicky vyplýva, že ani matematika, ani slovenský jazyk. Darmo budú naše deti vedieť správne písať tvrdé alebo mäkké i, keď nastane ekologický kolaps. Tempo negatívnych zmien je príliš rýchle, stále sa zrýchľuje a nikto nevie povedať koľko máme času. Porovnajme si svet pred sto, päťdesiatimi a dvadsiatimi rokmi. To je obrovské zrýchlenie.
Trvalo udržateľný rozvoj by sa mal stať základným kameňom výchovy. Preto musíme od predškolského veku začať učiť naše deti, že najdôležitejšie pre nás je ochrániť prírodu. Náš technický pokrok je úžasný, ale aj nebezpečný pre nás samých. Nedá sa zmeniť svet, ľudia sa musia zmeniť. Na to je potrebné zmeniť výchovno-vzdelávací systém.
Veríte tomu, že sa nájde na Slovensku niekto, kto sa na to podujme?
Ale veď nič nie je dôležitejšie. Sme predsa členom Európskej únie, prijali sme jej priority a máme povinnosť zabezpečovať ich. Napokon teraz je ideálna doba. Keď nie sú peniaze na veľké investičné projekty, treba sa pustiť do projektov duševných, ktoré nás nebudú skoro nič stáť a pritom majú pre krajinu a budúce generácie oveľa väčší význam ako diaľnice.
Ako projekt financujete?
Podporil nás Audiovizuálny fond. Zrejme sme ich presvedčili kvalitou projektu a filmom „Kráľovná Karpát“ o Hlavátke podunajskej, na ktorý nám tiež prispeli a ten film získal niekoľko cien, včítane Grand Prix, ma medzinárodných festivaloch. Tiež otvára vážne problémy ochrany životného prostredia a poukazuje na to, že vlastne nemáme žiadny systém a vôbec nie sme schopní prírodu chrániť. Podporilo nás aj niekoľko ozajstných priateľov, ľudí vyznávajúcich myšlienky TUR.

Ako pokračujete s realizáciou projektu o veľrybách?
Väčšinu scén už máme nafilmovanú. Celú výrobu sprevádza úžasná priazeň osudu. V Indonézii sme zdokumentovali tradičný lov menších veľrýb priamo z člna s lovcami z Lamalery. Sú to jednoduchí ľudia, nemajú žiadnu pôdu a tak je ich zdrojom obživy more. Oni sa určite nepodieľajú na súčasnom katastrofálnom stave veľrýb. Bohužiaľ situácia, najmä so samcami vorvaňov, je dnes taká, že aj oni budú musieť s lovom prestať. Chudobní tak doplácajú na chamtivosť bohatých. Ale každý národ sa bude musieť vzdať časti svojich tradícií, lebo rozvíjanie niektorých tradícií modernými prostriedkami je pre prírodu životu nebezpečné.
V Japonsku sme sa dostali do firmy, ktorá realizuje lov veľrýb a obchoduje s ich mäsom. Bolo to psychicky, fyzicky aj finančne náročné. Niekoľko týždňov sme sledovali webstránku, na ktorej majiteľ firmy informoval o tom, ako sa im darí, či skôr nedarí lov, lebo za dva týždne ulovili iba dve veľryby. Až sme si povedali „Teraz ideme do Wady!“ A oni za dva dni, čo sme tam strávili ulovili dvoch dvanásť metrových Vorvaňovcov severských. Ak sa objavíte v Japonsku v mestečku ako Taiji, alebo Wada, kde majú niečo spoločné s lovom veľrýb, alebo delfínov s kamerou na pleci, koledujete si o problém. Ihneď ste stredobodom pozornosti obyvateľov aj polície. Napokon sme ich však dokázali presvedčiť, aby nás nechali filmovať. Úžasné scény sme priniesli nedávno z polynézskej Tongy, kde sa nám podarilo z bezprostrednej blízkosti nafilmovať matky a mláďatá Vráskavcov dlhoplutvých. Keď sme našli matku, ktorá bola ochotná trpezlivo znášať našu prítomnosť a nechala svoje mláďa, nech sa popredvádza priamo pred kamerou, to boli tie najsilnejšie zážitky, aké z potápania mám. Tie zábery vytvárajú počiatočnú emóciu celého filmu. Ešte nás čaká filmovanie na Faerských ostrovoch, kde udržujú tradíciu zvanú Grindadráp, pri ktorej naženú guľohlavcov člnmi ku brehu a tam ich pozabíjajú. Voda je na kilometre sfarbená krvou veľrýb. Tak sa vraj z chlapcov stávajú muži. Podobne ako Japonci sa odvolávajú na tradície, ale nehanebne využívajú najmodernejšie prostriedky. Z toho mám najväčšie obavy, lebo nikto nevie, kedy tieto veľryby potiahnu a na dlhší pobyt už nemáme peniaze.


Kedy plánujete premiéru filmu?
Ja verím, že všetko pôjde podľa plánu a v polovici roka 2013 bude film hotový. Jeho realizáciu môžu čitatelia sledovať na www.cestyzatichom.sk.
Ale dnes už súbežne pracujeme na ďalších projektoch z cyklu „Požičaná planéta“. Na rozdiel od súše, ktorú ľudia po tisícročia menia, zmeny v moriach a oceánoch sa dejú v posledných desaťročiach a sú o to dramatickejšie. Sú smutným príkladom pre pochopenie problémov ako je kvalita života, nekontrolovaná spotreba, drancovanie prírodných zdrojov, nadmerná ekologická záťaž a pod.
Na rozdiel od súše, ktorú ľudia po tisícročia menia, zmeny v moriach a oceánoch sa dejú v posledných desaťročiach a sú o to dramatickejšie. Sú smutným príkladom pre pochopenie problémov ako je kvalita života, nekontrolovaná spotreba, drancovanie prírodných zdrojov, nadmerná ekologická záťaž a ostatných, ktoré súvisia s TUR.
 

13.04.2013
BaburkaModra ZonaPotapanie.bizDive 2000
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené
created by era web solutions