Egypt - južné safari

Úvod  /  Články  /  Egypt - južné safari

Vždy, keď sa potápam v Karibiku, alebo v Ázii, sú domáci divemastri zvedaví na Červené more. Je to pre nich pojem a závistlivo hľadia, keď im vysvetlím, že to máme do Hurghady iba štyri hodiny letu. Vždy uznanlivo pokyvujú hlavami. Pre nich je to nesmierne vzdialený svet a ich vysnívaná destinácia.

Faktom je, že tak krásne, farebné a rôznorodé koraly by sme inde vo svete našli na jednom mieste len ťažko. Je, alebo už len bola to pravda? Toto mi vŕta v hlave už dva týždne, odkedy sme sa vrátili z nášho Egyptského, južného safari.
Vyplávali sme z Hurghady a prvý deň sme stihli len dva ponory. Problém nastal v tom, že loď, ktorú sme mali objednanú a riadne zaplatenú zálohu, majiteľ predal niekomu, kto mu priniesol peniaze na ruku. Nastalo horúčkovité zháňanie ďalšej lode. Aj taký je Egypt. Museli sme zmeniť plán ponorov a tak na pondelok pripadli dva a na piatok štyri. Aby to kapitán stihol, musel sa ponáhľať k Elphistene Reef, ktorý mal byť a nesporne aj bol jedným z najkrajších útesov safari. Dorazili sme k nemu nad ránom, ešte bola tma a ako sa rozbrieždilo, netrpezlivo som hľadel pod loď, či neuvidím nejakého Žraloka dlhoplutvého oceánskeho, ktorých výskytom je Elphistone známy. Nevedel som sa dočkať, kedy Hany s Marusiou, naši guidi, arab a ruska, ukončia breefing.
Konečne sme sedeli v gumáku a smerovali k severnému cípu útesu. Na tri sme sa prevrátili do vody a klesali sme k plató v hĺbke okolo tridsať metrov. Plávali sme smerom od útesu, na sever, s cieľom udržať sa čo najdlhšie v prúde, ktorý nebol veľmi silný. Chceli sme zväčšiť naše šance na pozorovanie loviacich predátorov. Najskôr to boli kranasy, potom tuniaky. Boli sme už temer na konci plató, keď sa objavili barakudy. V prúde plávalo a lovilo nesmierne množstvo rýb. Marusia, ktorá nás viedla chcela vyčíhať nejakého útesového žraloka, no ja som neustále myslel na toho „dlhoplutváka“. Veril som, že keď doplávame k lodi, bude tam. Tieto žraloky sú typické tým, že sa zdržujú tesne pri hladine a krúžia pod loďami, sprevádzaní húfom pásikavých lodivodov. Už som stretnutie s ním zažil na St. John´s a bol to jeden z mojich najkrajších zážitkov pod vodou.
Keď sme sa otočili smerom k útesu, nechali sme sa strhnúť prúdom. Nasmerovali sme sa na jeho východnú stranu. Z konca plató to mohlo byť po južný cíp útesu tak štyristo metrov. Okolo nás sa nechávalo unášať v prúde niekoľko skupín potápačov. Nebola šanca, aby sme mohli stretnúť tak plaché tvory, akými sú útesové žraloky. Nemalo zmysel zostávať dole a tak sme vystúpili k vrcholu. V lúčoch ranného slnka tu doslova kypel život. Milióny bradáčov a iných koralových rýb vytvárali na útese pulzujúci závoj a každý prudší výdych z automatiky znamenal ich prudký útek do koralových úkrytov. Na viacerých miestach sme stretali veľké húfy väčších rýb.
Neustále som sa otáčal smerom na otvorené more, či pod hladinou neuvidím siluetu žraloka. Keď Marusia vypustila bójku, a priplával náš gumák, tak som zostal pod vodou, až kým všetci nenastúpili. Môj úporný záujem nebol nijako egoistický. Pred safari som Petrovi Marinovovi bohorovne tvrdil, že konečne uvidí žraloka a chcel som aby sa to splnilo. Medzi ponormi som neustále sledoval hladinu medzi loďami, stále som dúfal, že vytúžený žralok pripláva. Všetko márne.
Možno v dôsledku toho, že som sa iba štrnásť dní pred tým vrátil z Indonézie, kde sme sa plavili okolo Komoda úplne sami a inú potápačskú loď sme videli snáď len raz, som mal od začiatku safari pocit, že na každom útese je tých lodí akosi priveľa. Faktom bolo, že sme prišli v najväčšej sezóne, v roku krízy, keď mohla aj cena rozhodnúť o tom, že Egypt je viac v kurze.
Výsledkom bolo, že sme sa stali účastníkmi pretekov o to, kto sa skôr dostane do vody. A tak sme ochotne vstávali o pol šiestej, teda až na mladého Lacka Greža a potom sme nadávali na našich guidov, že naťahujú breefing, lebo na vedľajších lodiach už nasadali do gumákov. Takto žralokov neuvidíme, frflali sme.
Faktom však bolo, že keby sme aj spali s fľašami pod loďou, tak sme nemali asi žiadnu šancu, kvôli, na toto ročné obdobie, mimoriadne teplej vode, ktorá bola o tri až štyri stupne vyššia, ako priemer.
A tak som len dúfal, že situáciu zachráni Dolphin Reef s populáciou delfínov. Keďže nám Imi Tóth, s ktorým sme sa stretli v lietadle vravel, že už dva týždne na Dolphin Reef delfíny nie sú, dohodli sme sa s posádkou že na záver safari návštevime aj Dolphin House pri Marsa Alam. Hoci je to spoplatnené, chceli sme mať istotu.
Dolphin Reef bol najjužnejším bodom safari. Keď sme vplávali do rozsiahlej lagúny, mohli sme si oči vyočiť, po delfínoch nebolo ani stopy. Zdalo sa mi to ako teatrálne gesto, keď Hany nasadol do gumáka a vybral sa delfínov hľadať. Predsa pred rokom sme ich tu videli minimálne sto a taký húf musí byť vidieť na diaľku. Lenže ukázalo sa, že Hany sa vyzná lepšie ako ja. Asi po desiatich minútach nám z vracajúceho sa gumáku signalizoval OK.
Skutočne. Na východnej strane lagúny bola veľká skupina delfínov. Začala sa miestami až komická naháňačka. Vybavení šnorchlami sme nasadli na gumák a keď sa ten dostal pred skupinu plávajúcich delfínov, skok do vody a už boli pred kamerou. Čistá teória! V skutočnosti bolo pred kamerou len množstvo bublín a zvírenej vody od plutiev. Začal som náhlivo uvažovať, ako čo najlepšie využiť príležitosť. Oddelil som sa od skupiny a plával som sám. Dav ľudí, minimálne zo štyroch lodí, naháňal skupinu asi päťdesiatych delfínov. Po jej okrajoch v menšej, či väčšej vzdialenosti sa pohybovalo pár menších skupiniek. A práve do takejto malej skupinky som sa akoby zázrakom dostal. Nejaký mladý arab, evidentne znalý veci sa s nimi zabával a delfínom jeho prítomnosť vôbec neprekážala. Plávali dokola, nechali sa mu pohladiť, párili sa, no ako hovorieva Paľko Škorvaga „bola to paráda“. Najskôr sa ma snažil ten mladý arab odstrčiť, potom, asi keď videl ako úporne bojujem, mi začal pomáhať. Ustupoval mi zo záberov, keď delfíny kúsok odplávali, tak ma aj s kamerou tlačil, aby sme boli pri nich pred ostatnými.
Zhodou náhod sme sa dostali k nášmu člnu a keď som zdvihol hlavu, uvidel som, že veľká skupina odplávala šnorchlujúcemu davu a pomaly pláva neďaleko nás. Vyskočil som na čln a netrpezlivo popohnal araba pred plávajúcich delfínov. Skok do vody a za pár okamihov som bol obklopený týmito nádhernými cicavcami. Mal som viac šťastia ako rozumu. Vravel som si, keby som mal do konca safari jesť len tie odporné arabské mäsové šulinky a už nič pod vodou nestretnúť, tak toto stálo za to.
Našťastie loď, posádka aj strava boli mimoriadne dobré a aj pod vodou sme mali ešte niekoľko mimoriadnych zážitkov. Napríklad na jednom tvrdom korale som objavil chobotnicu. Až po chvíli som si všimol, že je tam ešte jedna. Zostal som čakať, čo sa stane, keď tá menšia začala veľmi opatrne vysúvať jedno rameno smerom k druhej. Tesne pred ňou na chvíľu prestala a potom ho pomaly vsunula pod jej hlavu. Až vtedy som si uvedomil, že nakrúcam ich párenie.
V piatok sme po ponore na Sha ´ab Sharm priplávali k Dolphin Hause. Keď Hany vysvetlil pravidlá šnorchlovania s delfínmi, povinná je záchranná vesta, zakázané je olovo, člny môžu len po prvý rad bójí, ľudia len po druhý, Paľko Škorvaga všetkým predviedol, ako sa tí delfíny budú na nás rehotať. Je určite správne, že v lagúne vznikla zóna, kde majú tieto cicavce pokoj od turistov, veď vo vode bolo opäť množstvo ľudí, ale po dvadsiatych minútach na bójke, kedy som mohol nakrúcať len inak celkom pekný zadok rusky predo mnou, som si povedal, že aj toto je skúsenosť a pobral som sa k člnu. Kým mi mladý arab stihol vysvetliť, že ostatní z našej lode to vzdali už dávno predo mnou, na bójach nastal zmätok. To si delfíny povedali, že nastal čas na to rehotanie, preplávali popod davy ľudí a poď ho rovno k člnom. Opäť som mal viac šťastia ako rozumu. Neboli to síce také pekné zábery, ako pri Dolphin Reef, ale bol som vďačný.
Na útesoch južne od Marsa Alam som bol už niekoľko krát, takže môžem povedať, že ich ako tak poznám. Teda aspoň tie na ktorých sa najčastejšie potápa. Vždy som tvrdil, že spolu s Bratskými ostrovmi a Daedalusom sú v Červenom mori najkrajšie útesy práve od Marsa Alam po St. John´s. Čo sa tu však podstatne za posledných pár rokov zmenilo je, že neuveriteľným tempom pribudli výletné lode. V prístave v Marsa Alam ich je niekoľko násobne viac, ako pred piatimi rokmi. A všetky tie lode smerujú na juh. Denne ich na každom z útesov kotví niekoľko. A aj keď to stále nie je také katastrofálne ako v okolí Hurghady, kde som ich vlani na jednom útese napočítal tridsaťosem, čo pri dvadsiatych potápačoch na každej predstavuje číslo sedemstošesťdesiat, na útesoch je to poznať.
Síce stále tu s istotou stretnete obrovských napoleonov, korytnačky, veľké húfy rýb, z času na čas barakudy, kto skočí ráno prvý do vody má nádej aj na nejakého žraloka a iba slepý si nenájde celé úseky nepoškodených koralových záhrad plných života, poškodených koralov rýchlym tempom pribúda. Na spiatočnej ceste do Marsa Alam sa ukázalo, že čím bližšie k prístavu, tým sú útesy viac spustošené. Najhoršie to bolo na Sha ´ab Marsa Alam, kde je aj malý drevený vrak a z opačnej strany je v útese tunel, ktorým sa dá pohodlne preplávať. Zažil som tento útes, keď bol ešte v dobrej kondícii. Väčšinou na ňom končíme safari a tak to bolo aj tento rok. Práve tento útes mi zostal v hlave. Čistá katastrofa. Len naozaj výnimočne ešte nejaké živé koraly a voda býva čistejšia aj na Guláške.
Sha ´ab Marsa Alam je dôkazom, že darmo vybudujeme vyväzovacie miesta a nebudeme hádzať z lodí kotvy, útesy tie obrovské nápory potápačov nezvládajú. Zvlášť, keď stovky potápačských škôl, ktorými je pobrežie Červeného mora posiate, budú útesy využívať aj na výcvik. Je najvyšší čas začať útesy aspoň na pár rokov uzatvárať a postupne ich striedať, aby mali aspoň krátky čas na regeneráciu a obmedziť počty lodí. Inak sa za pár rokov budeme v Červenom mori potápať iba pozdĺž mŕtvych skál. A tí divemastri z iných kútov sveta nám už nebudú mať čo závidieť.
 

10.12.2009

Galéria


BaburkaModra ZonaPotapanie.bizDive 2000
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené
created by era web solutions