Divoká a nespútaná Afrika

Úvod  /  Články  /  Divoká a nespútaná Afrika

Skupina delfínov pláva priamo na mňa. Nastavujem kameru a už ich vidím v monitore. Vtom registrujem za nimi čosi oveľa väčšie. Obrovské telo vráskavca. Je to okamih. Pláva rýchlo, veľmi rýchlo a zdá sa mi, že je zo mňa ešte viac vydesený ako ja z neho.

Vystieram ruky s kamerou a on tesne pred tým, ako by ma nabral, skláňa hlavu a uhýba popod mňa. Snažím sa nepokaziť záber, otáčam sa a sledujem ho, kým nezmizne za hranou viditeľnosti. Vynáram sa, JP aj Alex sa v člne rehocú a ja revem slová, ktoré sa nemôžu publikovať. Oni im dobre rozumejú, za posledné dni ich počuli často a sem tam ich použili aj oni. Pravda doteraz skôr v súvislosti s tým, že sa nám moc nedarilo. Dnes je však iný deň. Vráskavce sú všade okolo a JP vie odhadnúť smer ich pohybu, takže sa opakovane dostávame do ich bezprostrednej blízkosti. Dokonca niekoľko minút sledujeme dvojicu, ktorá neustále vyskakuje z vody a odhaľuje skoro celé obrie, veľrybie telá. Je krásny deň. Slnko roztrhalo mraky a pomáha nám prehriať neoprény. A tak aj my o čosi ochotnejšie skáčeme do vody.
Na rozdiel od včerajška. To bolo strašné. Ráno sme si museli natiahnuť rosou zmáčaný neoprén v desať stupňovej teplote vzduchu a zohriať ho vlastným telom. Obloha zamračená, žiadna pomoc slnečných lúčov. Ešte sme sa ani neprestali triasť od zimy a už sme skákali do sedemnásť stupňovej vody. Perejovia aj delfíny udierali do hladiny a bolo treba skontrolovať, či tam nie sú sardinky. Neboli. Aj viditeľnosť bola taká mizerná, že keby aj boli, neviem, čo by sme nafilmovali. Podmienky sa však menia každý deň. A čakajú všetci. Voda priam vrie životom. Veľryby, množstvo delfínov, ktoré si krátia čakanie hrami vo vlnách. Surfujú na nich a predvádzajú nádherné skoky a piruety. Aj taká je Afrika. Krásna a nevyspytateľná. Dva dni pred naším príchodom urobil unikátne fotografie sardiniek s marlinom Daniel z Brazílie, ktorý tu fotí pre National Geographic. Pochválil sa s nimi hneď ako sme dorazili.
Cesta sem to bol tiež zážitok! Po prílete do Durbanu sme si v požičovni vyzdvihli auto a vydali sa proti noci na šesťsto kilometrovú cestu najzaostalejšou časťou JAR. Jazdí sa vľavo, čo bolo blbé najmä na kruhových objazdoch. No najhoršie bolo to, že vždy keď sa oproti objavili svetlá, mal som pocit, že sa zrazíme. Posledných snáď 50 kilometrov bola cesta ako okolo Gulášky. To už našťastie svitalo a prišiel nám oproti JP. Po príchode sme mali dve hodiny na poskladanie techniky a hor sa na vodu.
Hneď v prvý deň sme pochopili, prečo sa Sardin Run nazýva aj Mount Everest potápania. Oceán je rozľahlý a nevyspytateľný. Je jedno, či je hladina ako jazero, alebo sú niekoľko metrové vlny. Jazdíme denne množstvo míľ a sledujeme oblohu. Sardinky najskôr prezradia vtáci. Ak sú prítomné aj delfíny, šanca narastá. Bez ohľadu na podmienky, vždy musí niekto skočiť do vody, hneď ako vidíme že perejovia z výšky útočia na hladinu a delfíny krúžia okolo. No zatiaľ máme z toho iba to, že nám zakaždým studená voda zatečie pod neoprén a my sa potom trasieme od zimy.
Odpoludnie využívame na prechádzky po okolí. Sme v oblasti, ktorú obývajú Khosovia, je to najzaostalejšia časť JAR. Domorodci stavajú romantické kruhové domčeky a ich obživou je more a dobytok. Každú chvíľu ponúkajú svoje úlovky a práve dnes JP kúpil pol vreca ustríc. Pred večerou sedíme na terase a napchávame sa nimi. Dnes ideme na večeru do miestnej pizzerie. Po ceste sa zastavujeme doplniť zásoby vína a piva, pretože v JAR sa alkohol predáva v špeciálnych obchodoch, ktoré ľahko spoznáte podľa toho, že všetko, aj vo vnútri obchodu, je zamrežované. Ešte krátka návšteva miestnej krčmy, kde domáci veľmi ochotne spievajú do kamery. Až na jedného, ktorý sa vonku dosť nepríjemne dožadoval vysvetlenia prečo filmujem. V takýchto situáciách nasadzujem úsmev a tvárim sa nablblo, čo mi nerobí žiadny problém a platí to aj na tohto nerváka. Napokon rezignuje a ja sa pracem do auta. Pred pizzeriou už od parkoviska cítiť vôňu marihuany. Majiteľ pôvodom z Holandska a aj jeho černošská manželka sa škeria okolo celej hlavy, zatiaľ čo ich krásne deti behajú dokola. Kým nám pripravia pizzu dávame si medzinárodnú súťaž v biliarde a Slováci ako inak porážajú brazílsko – mozambický pár. Cestou domou nás prekvapí obrovský požiar v buši, ale tu to tak chodí, domáci jednoducho buš vypália a príroda sa postará o jej obnovu.
Výhodou nášho safari je, že sme plne mobilní a tak po pár dňoch padá rozhodnutie, že opustíme Mdumbi a presunieme sa do Port St. Johns. Čaká ma asi sedemdesiat kilometrov po prašnej ceste, miestami s výmoľmi väčšími ako naše auto. Keď ho celé odovzdávam na letisku v Mthatha, padá mi kameň zo srdca. Prestupujeme do auta k Alexovi a môžem si konečne užívať cestu. JAR je malebná krajina a severovýchodné pobrežie si žije svojim vlastným životom.
Ubytovávame sa na brehu rieky v peknom kempe. Spúšťame na vodu čln a JP nás berie na zoznamovaciu plavbu. Rieka po dvoch kilometroch ústi do mora. V diaľke búšia na pobrežie vlny, ktoré dnes nikomu nedovolia vyplávať a všetci dúfame, že zajtra bude všetko inak. Po zotmení ideme na večeru do reštaurácie u Steva. Je to žoviálny chlapík a stretáva sa tu potápačská komunita z celého sveta. Pijeme víno značky Bastard, zoznamujeme sa s Rusom, ktorý je tu už štvrtý krát a stále sardinky nevidel. Pevne verím, že k nám bude osud milosrdnejší.
Každý deň trávime na mori 5 až 6 hodín. Najťažšie je vôbec vyplávať. Pri pobreží sa dvíhajú obrovské vlny a je umenie sa medzi ne trafiť. Niekedy sa musí čakať aj 20 minút, kým posádka naberie odvahu. A tak stojí na pobreží aj osem člnov. Predbiehať sa je nepredstaviteľné. My prechádzame, Japonci za nami jedného strácajú. V tých vlnách by som sa teda kúpať nechcel.
Dnes je však naozaj iný deň. JP nás ženie do vody, teraz pre zmenu pred skupinu delfínov. Už počujem to ich pišťanie a cvrlikanie a vzápätí sa mihajú okolo. Každé stretnutie s divokými živočíchmi závisí v prvom rade od toho, či oň budú mať záujem oni. A táto snáď stočlenná skupina delfínov záujem má. Zastavujú a krúžia okolo nás. Vodou znie koncert. Neustále sa približujú a zvedavo si nás obzerajú. Teším sa nielen z nádherných záberov, ale aj z toho, že konečne budem mať nahraný poriadny spev týchto cicavcov. A musím priznať, že ich prítomnosť je dobrá aj preto, že momentálne sa nachádzame vo vode pred plážou, kde zabili žraloky modré (to je dosť nepochopiteľný slovenský názov Veľkého bieleho) a býčie najviac ľudí na svete. Delfínom sa totiž žraloky radšej vyhnú. Nie žeby som nechcel filmovať žralokov, ale radšej nie z hladiny.
Popoludní je odliv a pri plavbe späť do kempu Alex špatne odhaduje rieku a my zapadáme do bahnitého dna. Nezostáva nič iné, iba vyskočiť z člna a tlačiť ho krížom cez rieku do hlbšej vody. Zapieram sa, nohy sa mi až po kolená zabárajú do bahna a nemôžem nemyslieť na to, že v tejto rieke žije množstvo Bull sharkov. Napokon bez ujmy doplávame do kempu. Večer Alex pripravuje grilovačku. Má úžasné steaky a ja sa na ne veľmi teším do momentu, kým pochopím, že ich bude grilovať na kuse pletiva, ktoré sa tu váľa a je na ňom snáď centimetrová vrstva spálenín. Protestujem márne. Podľa Alexa stačí pretrieť ten kus plota cibuľou a je čistý. Dávame si s Milošom dva giny a sme pripravení veriť, že večeru bez ujmy zvládneme. Mäso je fantastické. To asi preto, že odjakživa je najlepším kuchárom hlad.
Ráno opäť rosa, vlhký neoprén, ale aj nádej v podobe lúčov slnka, ktoré sa pomaly dvíhajú nad obzor. Nad riekou sa vznáša opar ako v novembri nad Hronom a my opäť smerujeme na oceán. V diaľke krúži množstvo vtákov. Otáčame čln. Aj delfíny sú podstatne aktívnejšie. Počujem ako Alex vzrušene volá marlin, beriem kameru a len letmo stihnem zhliadnuť, ako hladinu v divokej naháňačke pretína plutva. Neopísateľne krásna modrá plutva. Teraz to už naozaj vypadá nádejne. Skáčeme do vody, no darmo si ideme oči vyočiť. Žiadne sardinky.
Neustále rozmýšľam, čo by sme pre úspech ešte mohli urobiť. Predlžujeme pobyt v Port St. Johns o jeden deň, no napokon musím uznať, že prírode nerozkážeš. Teplotné zmeny sú obrovské a rovnako obrovské sú aj siete rybárskych lodí, vlastne plávajúcich tovární, ktoré stále vo väčšom počte brázdia tieto vody. Nikto nevie povedať, prečo sardinky ubudli. Stále však verím, že to najúžasnejšie divadlo prírody sa mi raz podarí nafilmovať. Že na ten potápačský Mount Everest raz vyleziem.

Text a videofoto: Jaroslav Blaško, foto Miloš Darovec, Jaroslav Blaško

23.07.2015
BaburkaModra ZonaPotapanie.bizDive 2000
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené
created by era web solutions