Cesta za delfínmi

Úvod  /  Články  /  Cesta za delfínmi

Líham si okolo desiatej so strašnými pocitmi. Vonku zúri vietor a sneží ako o život. Klienti z Bratislavy, Senice, Piešťan či Trenčína sú kdesi na zaviatych cestách a ja by som najradšej namiesto spánku ihneď vyrazil na cestu na letisko. Nemôžem spať.

V telke i v rádiu opakujú správy o tom, že juh Slovenska je vďaka snehu odrezaný od sveta. Predstava, že kvôli kalamite sa nedostaneme do Budapešti ma desí. Komárno je vraj neprejazdné.
Volám Petrovi, ktorý ide spolu s bratom s nami, ako to vyzerá u nich v okolí Želiezoviec. „Cesta je síce samý ľad, ale dá sa prejsť“ , ubezpečoval ma. Pred polnocou zvoní pri dverách Ľubo z Trenčína. Hromží na nečas. Z Trenčína do Nitry sa vliekol tri hodiny. Krátko po druhej dorážajú Piešťanci. Prišli iba traja, ďalší dvaja sa vydali na letisko ešte večer autom a už niekoľko hodín stoja v zápche kdesi na maďarskej autostráde.
02:15 prichádza autobus. Musím sa rozhodnúť. Erik kontroluje aktuálnu situáciu cez iPhone a hlási: „Komárno je neprejazdné“. Paľko volá tým dvom nešťastníkom v aute. Stále stoja na autostráde v Maďarsku.
„Pán šofér, Komárno je neprejazdné, budeme musieť ísť cez Štúrovo“, vravím vodičovi hneď po zvítaní. Najskôr nechce ani počuť, no napokon to necháva na mne. Volám ešte Petrovi, že ich aj s Jankom vezmeme cestou a vyrážame. Keď nás v Čifároch zastavujú policajti, že ďalej je cesta neprejazdná, zmôžem sa iba: „Ale my musíme prejsť, ideme na letisko do Budapešti“.
„Je neprejazdná, sú tam skrížené kamióny“ opakuje dôrazne policajt. „Môžete skúsiť obchádzku cez Mochovce, ale šanca je malá“. Ideme a prechádzame! Bože, to je úľava! Boris nadšene pobehuje po autobuse a ponúka víno a pálenku. Vyzdvihujeme Petra s Janom, na tri minúty postojíme Borisovi na benzínke, aby mohol doplniť zásoby vína a síce pomaly, ale iste sa predierame snehom ku Budapešti.
6:45 sme na letisku! Tí dvaja na autostráde sa nepohli ani o centimeter! Napokon odlietame bez nich. V lietadle otváram ploskačku s ginom a poriadne si lognem.
V Hurghade na letisku nás už čaká Katy a slnko. Po tých dlhých, pochmúrnych týždňoch u nás doma je to balzam na dušu. Cesta do prístavu, nalodenie a za chvíľu vyrážame. Ideme najskôr za delfínmi. Ešte ani nie je uviazaná loď a okolo nás delfíny vyskakujú z vody. Niektorí idú na šnorchel, niektorí sa súkajú do výstroja. Slnko zapadá, tak to budú mať taký polonočák. Zdravé jadro zostáva na lodi a zapíja, že sme vôbec tu.
Ráno slnko, more ako jazero, brífing a skáčeme z lode. Ľubo má problémy a tak spolu končíme na hladine a ja volám čln. Hneď po návrate na loď sa znova obliekame a ideme späť do vody. Ešte nestíhame ani klesnúť ku dnu, keď medzi nás vpláva delfín. Pláva okolo, neustále sa vracia ku nám a nedá sa nevidieť, že mu z úst trčí rybársky vlas. Prichádzajú ostatní. Katy berie z dna mušľu a načahuje ruku ku delfínovi. On na môj úžas pripláva ku nej, berie jej ju z ruky a schováva ju ku koralu na dne. To sa ešte dva krát opakuje. Kým majú čo ľudia dýchať, šantia s delfínom. Napokon zostávame pod loďou traja guidi a signalizujeme si s Atilom, že skúsime delfínovi ten háčik vybrať. Aj to chvíľu vyzerá, že sa to Atimu podarí, ale je príliš hlboko a delfín nie je dosť trpezlivý.
V polovici ďalšieho ponoru sa delfín objavuje znova. Sprevádza nás, prináša kúsky koralov, cvrliká a píska a ja mám pocit, že tento cicavec má z ponoru s nami rovnakú radosť, ako my. Je to úžasná odmena za tú príšernú cestu do Budapešti. A to sme iba na začiatku safari.
Text a videofoto: D.J. (dedo Jaro)

 

14.04.2013
BaburkaModra ZonaPotapanie.bizDive 2000
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené
created by era web solutions