Čakanie na veľrybiu zabíjačku

Úvod  /  Články  /  Čakanie na veľrybiu zabíjačku

Život je neustále hľadanie. Hľadáme zmysel života, spriaznenú dušu, poznanie, či cestu k bohatstvu. Na poradí nezáleží, aj tak je u každého iné. A u každého je iné aj samotné hľadanie. Napríklad taká „Pravda“. Najčastejšie hľadáme takú ktorá vyhovuje nám. Pravdu, ktorá vysvetľuje veci tak, ako ich my chceme vidieť.

Faerské ostrovy sú jedným z posledných miest na svete, kde ešte zabíjajú veľryby. A robia to tak masovo, verejne a drasticky, že kto uvidí krvou zaliate zátoky, musí vzplanúť odporom. Faerčania sú Európania, Faerské ostrovy sú civilizovaná krajina a predsa tu pestujú tradíciu, ktorú odsudzuje celý civilizovaný svet. Stovky malých veľrýb sú zabíjané v mene udržania národnej tradície, ktorá sa volá Grindadráp v preklade veľrybia zabíjačka. Desivé fotografie zaplavujú internet, ochranárske organizácie rôznymi formami protestujú. Všetko márne. Faerčania sú na svoju tradíciu hrdí a nemienia sa jej vzdať. Muži, po pás v ľadovej vode, sa snažia naraziť oceľový hák do dýchacieho otvoru cicavcov, ďalší muži ich držia na lane, kým ich iní muži dlhým nožom podrežú. Všade strieka krv, hučia motory lodí, ktorými guľohlavcov, alebo delfínov nahnali na breh fjordu. Všetko v mene tradície.
Po roku opäť stojím na vysokom útese nad malou dedinou Kvivik. Sledujem úžasnú panorámu mora a ostrovov v nádeji, že sa objaví stádo a získam zábery pre svoj film. Neviem si predstaviť, ako to zvládnem. Ako sa dokážem pozerať na desiatky, často stovky nádherných cicavcov, v strese zmätene plávajúcich plytkou vodou a na ľudí, ktorí ich na rozdiel od väčšiny nás symbolicky nespájajú s prežitím civilizácie, nevidia v nich slobodu a voľnosť oceánu, ale iba mäso a bielkoviny. Háky, nože, laná, všade krv. Toľko krvi, že vody zátoky sú na stovky metrov sfarbené do červena. Naozaj neviem, ako to zvládnem. Toto je však moja cesta hľadania. Už som to zažil, aj keď nie v takom strašnom rozmere. Ale bol som na člne lovcov z Lamalery, keď zabili guľohlavca. Emócie ma zložili, až keď som sa vrátil na našu loď. Dúfam, že som pripravený.
Čakanie na veľryby vypĺňame prácou na filme. Spolu s Paľom Škorvagom, ktorý robí pomocného kameramana, fotografa, potápačského byddyho, ale hlavne je zdrojom neuveriteľných nápadov pri komunikácii s miestnymi. Začíname tým, že navštevujeme rybie farmy a pokúšame sa získať povolenie na filmovanie priamo v sádkach. Druhý deň pobytu v jednej z nich, vo Vestmane stretávame Martina, Slováka, ktorý žije a pracuje na ostrovoch už štrnásť rokov. Pre majiteľa má čosi fotiť a už je na odchode. Ak by sme prišli o minútu, dve neskôr, tak sa minieme. Je to ako zásah vyššej moci. Nielenže získavame telefón na majiteľa, ale aj ďalšiu nevyhnutnú pomoc. Ráno sme totiž kontaktovali majiteľa potápačského centra a za jeden ponor od nás chce 140 EUR. To je šesť násobok ceny inde vo svete, to náš rozpočet na film nedokáže zvládnuť. Potrebujeme kontakt na potápačov v hlavnom meste a Martin pri večeri s krajanmi, ktorých pozval, ochotne hľadá riešenie našich problémov. A nielen to! Všetci nás ubezpečujú, že ak sa začne Grindadráp, kdekoľvek na ostrovoch, dajú nám vedieť. Priamo z večere ideme do domu Martinovho priateľa Bojeho. Ponúka nás pivom a po krátkom rozhovore nemôžem uveriť, že nám nezištne poskytuje všetku výstroj a kľúč od kompresora. Môžeme sa potápať, koľko budeme vládať.
Vďaka krajanom sa dostávame do oveľa lepšej pozície. Nezískavame však len materiálnu pomoc, pozývajú nás každý deň, na guláš, či len tak na kávu a máme možnosť spolu diskutovať. Sú pre nás zdrojom dôležitých informácií a pomáhajú nám pochopiť mentalitu ostrovanov. Hovoria o domácich ako o veľmi priateľských ľuďoch, ktorí nemajú radi konflikty a všetko sa snažia vyriešiť zmierom. Najčastejšie používaným slovíčkom na ostrovoch je vraj „možno“, čo najvernejšie vystihuje ich povahu. A ešte jeden postreh, domy nezamykajú a ak áno, tak kľúč nechajú zvonku v zámke. Naši krajania, rovnako ako naša domáca, zdravotná sestra na dôchodku Jónna, ktorá je Dánka a na Faerské ostrovy sa prisťahovala za manželom, Faerčanov za Grindadráp neodsudzujú. Berú ho ako samozrejmú súčasť ich života. A argumentujú rovnako ako oni. Nevidia rozdiel medzi zabíjaním prasiat, alebo kráv na veľkých farmách a zabíjaním veľrýb. Snáď iba v tom, že veľryby majú predsa len väčšie šťastie, lebo prežijú život slobodné. Lov má podporu aj preto, lebo oficiálne sa s mäsom a tukom z ulovených zvierat nesmie obchodovať. Rozdelí sa medzi obyvateľov obce, kde prebehol, stačí sa len zapísať. Ak je veľrýb veľa, ponúknu sa iným obciam.
Toto všetko mi vŕta v hlave kým brázdime ostrovy, aby sme čo najvernejšie zachytili ich atmosféru. Sú také zvláštne. Bez stromov, všade len samá tráva a vodou vymleté kaňony s množstvom vodopádov. Prázdnotu vypĺňajú len pasúce sa ovce. Je ich dvakrát toľko, ako ľudí a často nútia vodičov pribrzdiť, lebo si pokojne vykračujú po asfaltke. Sem tam malé dedinky s domami, často pokrytými trávou, perfektné cesty a tunely, vybudovaná infraštruktúra, o ktorej môžu obce na Slovensku iba snívať. Ostrovy pôsobia pokojne, až ospanlivo. Možno za to môžu neustále dažde. Drobné kvapky, ktoré každú chvíľku vystriedajú zubaté slnko a bičujú strmé úbočia, nad ktorými sa temer neustále vznášajú dúhy. Pokojne by sa mohli volať Dúhové. Idylu však často ruší prudký vietor, ktorý dvíha na mori vlny a tie plnou silou narážajú na pobrežie a odrazu je všetko neuveriteľne drsné.
Každý deň máme nabitý, najazdíme stovky kilometrov, filmujeme nádherných lososov v sádkach, tony rýb sa nám priamo pred kamerou presúvajú z rybárskych lodí na spracovanie. Ľsťou prenikáme až ku výrobným linkám. Ale to je iný príbeh. Denne sa potápame v jedenásť stupňovej vode Atlantiku, prenikáme húštinami kelpov a objavujeme úplne iný „svet ticha“ než ten, ktorý sme poznali doteraz. A neustále hľadíme na more, či neuvidíme známe čerenie hladiny. Sám neviem, čo si želám viac. Aby priplávali, alebo nepriplávali.
Stále nástojčivejšie cítim, že mi tieto ostrovy prirastajú k srdcu. Skúšam si predstaviť, aké to je, žiť počas zimy iba v dennom šere alebo v tme. A ako sa to prejaví na ľudskej povahe. Čosi v hlave mi vraví, aby som sa prestal dívať na tieto ostrovy iba s odporom, ako na ostrovy zabijakov. Ešte to neviem definovať.
V posledný deň pobytu sa v diaľke sčerí more. Skáčeme do auta, zapíname rádio a jediné slovo, ktorému vo faerčine rozumieme je „grindadráp“. Vzrušenie nás doslova pohltilo, naša desaťdňová práca by sa mala zavŕšiť. Myslím na stovky detailov. Ako a kam si na telo upevním hydrofón, ako schovám pod suchý oblek nahrávacie zariadenie, čo všetko musím nafilmovať, kým vložím kameru do vodotesného puzdra, koľko mám ešte na karte miesta atď, atď. Zatiaľ sa ženieme autom po ceste nad more, aby sme zachytili začiatok lovu. „Sú tam, sú tam“, volám raz ja, raz Paľo, a vzájomne sa ubezpečujeme, že máme dosť času, vrátiť sa do „grindovej zátoky“ v meste. Postojím. Vybiehame z auta, hľadíme na more a hodnú chvíľu nám trvá, kým si priznáme, že to sa len nejaký vzdušný vír hrá na jednom mieste s vodou a my vidíme fatamorgánu. Hľadím sklamane na more a odrazu chápem, že rozdiel medzi mnou a ostrovanmi je vo vnímaní mora. Pre mňa je more miesto, kam vstupujem s rešpektom a nesmiernou vďakou za pôžitky, ktoré mi poskytuje. Dovolí mi vznášať sa v beztiažovom stave a odhaľuje mi svoje tajomstvá. Koľko unikátnych stretnutí v mori zažívam! Jediné, čo si z neho odnášam sú zážitky zaznamenané v pamäti. Ľudskej, či digitálnej. Nemôžem však nevidieť, aké dramatické zmeny v ňom prebiehajú a ako rýchlo z neho mizne život. Práve preto som tu! Som dlžníkom mora.
Pre Faerčanov je more, či oceán, súčasťou ich ostrovov. Územím, na ktoré si robia po stáročia nárok, lebo inak by nedokázali prežiť. Skalnatú, neustálym dažďom podmáčanú a zvráskavenú pôdu nedokázali obrobiť. Nesú so sebou vo svojich génoch puto, ktoré spájalo ich predkov s vodou, s ich obživou. Aj veľrybie mäso a tuk je obživa. Jónna nás ním ponúkla. Paľo ho hneď vypľul, ja som nechcel uraziť a prehltol som, ale musel som to zapiť vodou, inak by som sa povracal. Aj v tom sme iní. Pre Faerčanov je dlžníkom more.
Lenže svet sa mení. Faerské ostrovy sú moderná krajina. Mäso z veľrýb už nie je otázkou prežitia. A Faerčania musia pochopiť, že realizovať tradície modernými technickými prostriedkami znamená skazu pre život. Človek by mal techniku využívať na hospodárenie, nie na drancovanie. Ich predkovia nemali spaľovacie motory, mobilné telefóny, vysielačky, rozhlas a čo ja viem, čo ešte. A veľryby nemuseli čeliť globálnym zmenám, rastúcemu otepľovaniu a znečisťovaniu oceánov, úbytku potravy v dôsledku nepredstaviteľného rastu ľudského rybolovu. To samotné im nedáva veľké šance na prežitie.
Pevne verím, že ich predkovia prírode rozumeli, minimálne tak, ako môj dedo. A som presvedčený, že za daných okolností by môj dedo na lov nevyplávali.
Neviem, či toto poznanie stačí. Mohol by som kúpiť zábery z Grindadrápu a film dokončiť, ale cítim, že to musím prežiť. Musím sa vrátiť, aby som to celé viac pochopil, aby som našiel pravdu. Nielen takú, akú ju chcem ja, ale takú, že keď budú môj film vidieť ľudia na Faerských ostrovoch, tak mu uveria a nájde sa ich aspoň pár, ktorí odložia grindové nože a o tradícii lovu budú svojim deťom a vnukom už len rozprávať.

Text: Jaroslav Blaško
Foto: J. Blaško, Pavol Škorvaga, Videofoto: J.Blaško

02.09.2014
BaburkaModra ZonaPotapanie.bizDive 2000
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené
created by era web solutions