Baron Gautsch

Úvod  /  Články  /  Baron Gautsch

Bol piatok ráno. Za tri hodiny sme mali vyraziť z Nitry a ja som ešte nebol zbalený. Práve som plnil dvojičky, ktoré som si pre potápanie na Gautschovi pripravil, keď mi zazvonil mobil. Peter Marinov mi volal, že predpoveď počasia pre Istriu sa náhle zmenila, má byť silný vietor a vôbec to nevyzerá dobre.

Bežal som do kancelárie k počítaču a stále som nechcel uveriť, že by bolo možné, že ani tentoraz z toho nič nebude. Dva týždne som sledoval počasie na Jadrane, predpoveď bola ideálna, no teraz to naozaj nevyzeralo najlepšie. Najskôr som volal Lacovi Krumpálovi, potom Sinišovi do Rovinju. Siniša sa najskôr spýtal, koľko nás príde a potom dosť nepresvedčivo povedal, že ak sa nezmení počasie, tak v sobotu na Gautscha pôjde.
Znova telefonát s Petrom, potom s Lacom, ešte raz s Lacom, potom s Petrom Držíkom, Ivanom Šuránim, Andrejom Martincom. Bolo jasné, že riziko, že sa opäť zbytočne prevezieme tisícpäťsto kilometrov, je veľké. Potom prišiel Ivan Szabo a rezolútne vyhlásil, že on so synom a manželkou ide, aj keby sa mal potápať iba z brehu v zátoke.
Najskôr odpadli Laco, Peter a Ivan, potom povedali nie aj Miro a Tomáš. Naša výhoda, že sme boli veľká skupina bola fuč. Pravdepodobnosť že to vyjde aj pri horšom počasí, bola zrazu mizivá. Obvolal som ostatných a s ťažkým srdcom som akciu zrušil. Strašne ma to štvalo.
Keď mi opäť zazvonil mobil, nechcel som o Gautschovi nič počuť. Bol to však Vilo Šindler z Dolného Kubína a oznamoval mi, že predchádzajúci deň našiel za hodinu osemdesiat dubákov. Dubáky boli v tom momente jediná možná náplasť na moje sklamanie.
A tak som v sobotu vstával o tretej a ešte za hlbokej tmy som vyrazil na Oravu. Chvíľu mi síce trvalo, kým som sa v nádhernom Oravskom lese chytil, ale aj vďaka Vilovi v mojom košíku dubáky pekne pribúdali. Bol to balzam na dušu. V duchu som sa už s nimi napchával.
Po ceste domov som stále rozmýšľal nad tým, či je to vôbec možné, aby mi ten Gautsch toľko unikal. Ako jediné riešenie som videl, že sa do Rovinju vyberiem sám a jednoducho si tam počkám. „Niekedy v marci 2010“, vravel som si.
Pred Žarnovicou som dostal esemesku: „Ideme na ponor, zajtra ideme na Gautscha. Ivan.“ Volal som mu naspäť. Zodvihla to jeho manželka, Ivan bol na ponore. Poprosil som ju, nech sa mi ozve a volal som Petrovi Marinovovi. Bez váhania mi povedal: „Ideme!“ Bolo pol štvrtej a vysvetľoval som mu, že som od tretej na nohách, že si neviem predstaviť, že by som mal odšoférovať ďalších sedemstopäťdesiat kilometrov a minimálne hodinu a pol mi bude trvať, kým prídem domov a pobalím si veci. „Za chvíľu ti zavolám.“ – ukončil hovor.
Peter za chvíľu zavolal: „Andrej je nadšený, on to odšoféruje. Je to na tebe, keď povieš, tak ideme!“
„Tak ideme!“ Ešte som sa dohodol s Ivanom, že nás u Sinišu zapíše na zoznam a zaistil som ubytovanie, aby sme nezostali v Rovinji o jednej v noci na ulici. S Petrom sme si na cestu kúpili pár pív, Anrejovi pár Red Bullov, vzdal som sa ponorov s dvojičkami, lebo to by sme museli Andrejovu Oktávku nafúknuť a o šiestej večer sme vyrazili. Cesta ubehla raz-dva. Pred jednou sme si z novinovej schránky vybrali kľúče od nášho apartmánu. More bolo rovné ako lata, obloha plná hviezd, žiadny vietor. Dali sme si jedno pivo na „dobro došli“ a za chvíľu sme spali.
Ráno som vybehol na terasu, na oblohe pár oblakov, bolo to dobré. Začal som skladať púzdro, pričom som sa stále nevedel rozhodnúť, či použijem novú kameru, alebo starú, ktorú mi po utopení práve pri poslednom pokuse o Gautscha zrepasoval Peter Držík.
O ôsmej sme sa vybrali do mesta na raňajky. V malej pekárni sme si kúpili syrový burek, v kaviarni na nábreží sme si dali kávu. Počasie bolo výborné a tak sme len dúfali, že bude dosť potápačov. O deviatej sme sa zvítali so Sinišom slovami: „Ide sa?“ „Da ide se!“
Začali sme si chystať techniku. Ja som sa predsa len rozhodol pre novú kameru. Keď som však chcel do nej vložiť pásku, kamera vypovedala poslušnosť. Nechápal som. Úplne nová a mechanika s páskou jednoducho nepracovala. Po pár márnych pokusoch som vybral starú kameru a akoby naschvál, tá štrajkovala tiež. Napokon som sa vrátil opäť k novej, ktorá napokon snáď na päťdesiaty pokus zabrala.
Rýchle som si zaniesol veci na loď. Predsa len ideme! Ešte som si išiel zobrať vodu, keď mi Ivan na poslednú chvíľu vraví: „Ale to nie je naša loď.“ Skoro mi odplávali veci! Za všeobecného rehotu som si zasa všetko vyložil.
Konečne na správnej lodi a konečne správnym smerom. Cesta trvala asi hodinu a pol. Bolo nás Päť Slovákov, štyria Česi, štyria Maďari, jeden Francúz, dvaja Slovinci. Krátky brífing, skočili sme do vody, Peter mi podal púzdro s kamerou, posledná skúška a – nič. Kamera nepracovala. Ten Gautsch! Vrátil som všetko na loď kapitánovi. Kašlem na to, ten ponor si nedám pokaziť. Posledná kontrola našej päťky a ideme dole.
Viditeľnosť snáď osem metrov, slabunký prúd, od dna stúpali bubliny oboch skupín, ktoré sa zanorili tesne pred nami. Obrysy vraku sa objavili, až v pätnástich metroch. Klesli sme na provu, dohoda bola, že ja klesnem s Petrom až na dno, ostatní nás počkajú nad provou. Maximálna hĺbka na piesku bola 38,6 metra, vrak vyzeral zo spodu impozantne, akoby vystupoval z hmly. Stúpali sme pozdĺž rybárskych sietí na boku lode k našej skupine a ďalej všetci spolu k hornej palube. Zo zábradlia na čele sa týčili nádherné fialové huby. Až keď som priplával bližšie som si uvedomil, že sú to stuhy z vencov, ktoré sem ktosi priviazal. Horná paluba je zhruba v 27 metroch, chvíľu sme plávali nad ňou, potom sme sa pustili do vnútra vraku. Baron Gautsch je povestný tým, že z horných palúb zostala len krásne obrastená kostra, Plávali sme vo vraku, keď cez tú kostru začal do vnútra prenikať obrovský húf sardiniek. Ryby boli evidentne zvyknuté na potápačov, zastali až tesne pri mne, zastal som tiež. V tom momente som veľmi ľutoval, že nemám kameru. Plávali zo všetkých strán. Tam kde končili horné paluby sme sa otočili. Plávali sme stále vo vraku, akurát na druhej strane. Aj tu bol obrovský húf sardiniek. Vrátili sme sa na provu, Ivan urobil pár obrázkov, ešte sme si chvíľu prezerali predok lode a začali sme stúpať. Všetky skupiny sa stretli na lane pri bezpečnostnej zastávke, všade bolo množstvo bublín.
Na palube zavládla eufória. Vymýšľali sme správy pre tých, čo zostali doma a kuli plány na ďalšie ponory na tomto nádhernom vraku.
 

17.09.2009

Galéria


BaburkaModra ZonaPotapanie.bizDive 2000
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené
created by era web solutions