Vanesa Jóriová „Rytmus mora“

Úvod  /  Články  /  Vanesa Jóriová „Rytmus mora“

More. Tajomný, vzdúvajúci sa baldachýn.
Povedali mi, že more je ako hudba, nekonečne plynúca, meniaca sa melódia. A pokiaľ je to skutočne tak, dirigentmi sú vlny.
 

Do všetkého v oceáne je vpísaný rytmus vĺn, čo dňom i nocou snovú šepkajúcu melódiu. Do chalúh, čo sa načahujú v hladine, do rýb, čo sa plavným pohybom chvosta poháňajú vpred či do bielych čipiek na lesklej hladine - to všetko sa podriaďuje vlnám.
Hladina láska mokrý piesok, vlny narážajú do pevniny a opäť sa sťahujú ako malé neposedné deti. Stačilo jediné vkĺznutie do objatia iného sveta a do srdca sa my vpísala tajomná, podmorská harmónia, nemenný rytmus mora.
Kráčam a bosými nohami vpisujem svoj príbeh do brehu. No zdá sa, že more dnes na rozprávky nemá náladu. Len čo prejdem, mokrou rukou zmyje všetky stopy.
Usadím sa do hebkého piesku a nechám slnko, nech sa mi zapletá do vlasov. Mám rada, keď sa mi lúče prehrabávajú v pramienkoch. Pripadám si tak ako z iného sveta. No dnes nie som šťastná. S meravou tvárou načúvam príbehu, čo mi more šepoce.
Možno mám rytmus vĺn v sebe. Preto more počujem. A chápem. Chápem, keď mi rozpráva o chladných ľuďoch, bez vĺn v srdci.
Človeku nikdy nemalo byť dovolené vkročiť do sveta vody. Mal preňho ostať tajomným neznámom. Nič, čo v sebe nenosí rytmus vĺn, na hladinu ani pod ňu nepatrí.
Rozpráva mi o miestach, kde sa hladina sfarbuje do červena. Jeho hlas je tak naliehavý a podfarbený emóciami, že mu sotva rozumiem, no predsa sa mi pred očami vynárajú tie strašné obrazy. Obrovské chvosty, čo v agónii plieskajú po vodnej hladine v zúfalej prosbe o pomoc. Uťahujúca sa sieť, z ktorej sa nedá uniknúť. Delfíny, nahnané do zátoky, a ľudskí lovci, čo ich ako húf žralokov prenasledujú.
Opriem sa o kameň a nechám vodu, nech mi obmýva bosé členky. Dotyky mora sú upokojujúce, no jeho hlas nie. Nad obzorom sa zjavujú mraky a bojujú so slnečným svetlom. Samozrejme, že vyhrávajú. Čoskoro je tmavá celá pláž, tak náhle, akoby len ktosi zatiahol záves. More sa vzpína pod nátlakom hnevu ako zúrivý býk. Rytmus mora sa náhle mení na bojovú pieseň. Voda na pláži mi teraz siaha až po kolená. Nehreje. Je ľadová. Ľadová ako srdcia ľudí.
Skôr, než more zlosť celkom pohltí, začne mi rozprávať príbeh. Načúvam so zatajeným dychom. A potom okolitý svet zmizne v hlase mora...

Vietor sa ako roztopašná ryba odrážal od vodnej hladiny. Zdalo sa, že si oba živly vychutnávali vzájomnú blízkosť. Voda nastavovala vetru mokré objatie a on ho prerážal studenými päsťami. More zatiaľ pokojne šumelo - veľká matka tešiaca sa zo svojich detí.
Veru, more má veľa detí. Malých, bezbranných, unášaných prúdom, no i obrovských a mocných. Dnes si jej najväčšie deti razili cestu jej materinským zovretím a vystavovali lesklé chrbty slnku. Tak ako vždy, i teraz načúvali rytmu mora a obohacovali ho o vlastnú pieseň.
Hladina sa náhle rozostúpila. Obrovská hlava veľryby sa vynorila len na moment, aby zalapala po vzduchu. S mohutným kššš sa nad hladinu vzniesol prúd vody, vzápätí sa zviera ponorilo. Drobná chvíľka, ktorá by normálne stačila akurát na to, aby sa slnečné lúče odrazili od pokožky veľkého tvora. Dnes však bola obloha zatiahnutá, akoby sa ani slnko nechcelo prizerať tomu, čo sa stane ďalej.


Dravec sa chúlil v mužovi a driapal tú tenkú vrstvu ľudského sebaovládania. Darmo sa človek považuje za vyspelého tvora, divoké zviera sa krčí v každom, skryté, nepozorované a tajomné, poctivo vyčkávajúce na chvíľu, kedy prerazí ľudskosť a vrhne sa vpred. Podaktorí to zviera držia pevne spútané, iní ho vítajú, vítajú tú chvíľu bezcitnosti a dokonalej sústredenosti v sebe. Aj muž cítil, ako sa zviera prebíja na povrch, a neprotestoval voči tomu. Oči upieral na hlavu veľkého cicavca, ktorý sa podchvíľou opäť ponoril pod hladinu vody.
Lode sa zoskupovali do polkruhu, voda v zátoke sa penila. Nedokázal zrátať presný počet veľrýb pod hladinou, pretože lesklé telá sa len tak hmýrili, akoby začali šípiť nebezpečenstvo...
Pevne zovrel zábradlie člna. Keď sa načiahol za hákom a podržal ho nad hladinou vody, zmocnil sa ho pocit leva, čo prikrčený vo vysokej tráve vyťahuje ostré pazúry, či vlka, ktorý pootvorí čeľuste a spolu so svojimi druhmi začne sťahovať slučku okolo koristi. Dravec v ňom sa prihrbil a naježil sa. Loviť korisť na zemi je jedna vec, no loviť korisť pod vodou, tam, kde človek bežne nemá prístup, je omnoho väčšia výzva.
Motor člna tlmene zavrčal. Mužovi pripomínal netrpezlivé zviera. Zalialo ho vzrušenie lovca - hladko obaľovalo muža, odzrkadľovalo sa mu v sústredených očiach.
Lov začal.

Voda vidí a vníma všetko. Dotýka sa pevniny i vzduchu. Na niektorých miestach môže nazrieť dokonca i do samých útrob Zeme. No predsa mlčí. Nevydá zo seba žiadne varovanie.
Keď prvý balvan klesol ku dnu, spenené bubliny vôkol neho smrť prezrádzali jasnejšie než čokoľvek iné. Dno je jediné miesto v kráľovstve mora, kde si zem našla svoj priestor, preto niet divu, že sa kameň, vytrhnutý zo svojho sveta, náhlil práve k nemu.
Muž zo svojho člna sledoval tmavé škvrny vo vode. Prvé kamene sa zaborili do dna, voda sa mierne sčerila a obrovské tvory boli vo vytržení. Zátoka smrti sa ozývala výkrikmi chlapov a plieskaním obrovských chvostov. Darmo boli veľryby inteligentné, nemohli prekuknúť jednoduchú a po celé stáročia zaužívanú loveckú taktiku. Muž sa chcel smiať na hlúposti zvierat. Veľké a úchvatné morské cicavce – to iste! Desiatky rokov lovu a stále tá istá primitívna chyba. A obry si ju uvedomia zakaždým neskoro.
Člny rachotili a uťahovali slučku okolo veľrýb. Aj keď sa voda penila, vzpínala ako divoký mustang, poháňajúc obrovské telá, kamene a ostré háky lovcov im nedovolili vrátiť sa do náručia oceánu.
Veľryby sa tak hnali k mäkkému piesku v zátoke...

Ťažená vlastnou váhou, čakala na istú smrť.
Ešte stále cítila vo svojom srdci rytmus vĺn. Možno kvôli tomu ju pevnina neprijala. Unavene švihla chvostom, no zem bola o toľko iná než oceán! Kým v ňom si plávala akýmkoľvek smerom, tu pevnina spútala jej ťažké telo a ťahala ho jediným smerom – dolu.
More sa pomaly upokojovalo, celý húf ostal vklinený medzi pevnou zemou a loďami. Pevninské tvory sa zliezali na brehu, boli všade, sledovali ich s víťazstvom v očiach a ona ostávala uväznená v ich kráľovstve, a to kráľovstvo privádzalo jediné – smrť. Cítila ju v každom zrnku piesku, v každom pohybe pevninských lovcov. Smrť z nej pomaly vyhnala posledné pozostatky vzbury voči osudu, a keď sa krv začala miešať s vodou, ležala bez pohybu, uväznená vlastnou letargiou. Pevnina na ňu tlačila, akoby jej celý svet dosadol na telo, každý nádych bol čoraz kŕčovitejší. Neuniesla svoju váhu. Neuniesla váhu smrti. Matne vnímala tvora s nožom, ako k nej pristupuje. Potom jej svet zanikol v trúchlivom rytme mora.
More prijalo krv svojich detí s búrlivým hukotom. Ťahalo ju k sebe, objímalo. Tak aspoň časť z nádherných tvorov ostala vo svete, kde sa narodili, kam patria. I jej krv sa vráti k moru, bude ním bezodne blúdiť, zatiaľ čo jej telo ostane na zemi, v rukách tých, pre ktorých nie je žiadny tvor primalý, priveľký, pripekný či príliš užitočný na to, aby ho nepovažovali za trofej svojej chamtivosti. Možno je to pre nich jediný spôsob, ako sa utvrdiť v mylnom presvedčení, že sú najhlavnejším tvorom planéty. Pre prírodu však sú len vírus, ktorý sa šíri a ničí, až napokon nebude nič, čo by mohol pohltiť, a zahynie i on.

More zaskuvíňa a obrazy sa stratia tak rýchlo, ako prišli. Prvé dažďové kvapky ma šteklia na pokožke, hladina mora nebezpečne stúpa. Jeho zúrenie sa však už utišuje. Nadávky prechádzajú do šepotu.
Prejdem si rukou po líci a nahmatám čosi mokré. Nie je to dažďová kvapka.
Ani netuším, ako sa do mňa vkradli toľké emócie. Možno mi do tela vnikli spolu s kvapkami. Kto vie, možno je dážď len plač mora... A more plače často. Veľmi často. Žiadna matka sa nikdy nezmieri s utrpením vlastných detí, a deti mora trpia snáď najviac. Väčšina z nich je nemá, takže nemajú ako vykríknuť a oboznámiť svet s krivdami, čo páchame my, ľudia, bez rytmu vĺn v srdci.
Kto by si bol pomyslel, že tie najväčšie a najúchvatnejšie tvory budú jedného dňa bojovať o samotné prežitie? Hoci sa my ľudia radi považujeme za slobodných, stále sme otrokmi vlastnej neutíchajúcej chamtivosti, ktorá nás priviedla až na hladinu oceánu s ostrými harpúnami v ruke. Lov a tradície... darmo sa my ľudia oháňame podobnými slovami. Nič neospravedlňuje vraždu, a práve tú sa mi more rozhodlo ukázať.
Kráčam a dažďové kvapky mi lepia vlasy k hlave. Dnes bola búrka zvlášť silná, zjavne sa more už dlho potrebovalo vyplakať. Načahovalo vlny k pobrežiu, no k ľudským domovom nedosiahlo. Krivdy zostanú nepomstené a zabudnuté.
Rytmus vĺn v srdci mi dovoľuje počuť plač, ktorý sa ako tieň vznáša nad hladinou. Načúvam mu, až pokiaľ ho nepohltí vietor.

 

24.03.2013
BaburkaModra ZonaPotapanie.bizDive 2000
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené
created by era web solutions